Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola I.

Dáš si niečo? Vodku, whisky? Alebo radšej nejaké dobré vínko? Či len dobré pivko?“

opýtala sa mladá čašníčka muža sediaceho za barovým pultom. Záporne pokýval hlavou. Príťažlivý muž oblečený v džínsovom komplete, čiernom tričku, obutý v značkových teniskách, niečo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou si odhrnul z čela neposlušné tmavo plavé vlasy. Jeho zelené oči sa leskli zvláštnym svetlom. Vyjadrovali vnútornú búrku jeho citov.

„Nie, nechcem piť. Potom je to ešte horšie.“

„Stano, zabudni na ňu! Bola to štetka. Prepáč, ale bola. Zaslúžiš si niečo lepšie. Odkedy si prišiel domov, chodíš ako telo bez duše. Nemôžem sa na teba pozerať.“

„Tak nepozeraj. Môžem ísť aj inde.“

„Nemusíš sa hneď urážať. Som tvoja sestra, aj keď nevlastná. Hádam ti môžem povedať, čo si myslím. Tak hovor! Už mesiac si doma a nič nevravíš, len piješ  a mlčíš. Čo sa vlastne stalo, že si sa s Monikou rozišiel? Veď ste boli spolu desať rokov. Myslela som si, že sa po návrate z kúpeľov konečne vezmete. Lenže potom si bez vysvetlenia odišiel na ďalšiu zahraničnú cestu. Povedz mi konečne, prečo sa to všetko stalo? Som z toho nervózna. Ani nehovorím, čo všetko som si musela vypočuť od strýka Vila. Tá jeho kázeň ma skoro zabila.“

 Mladá žena sa zamračila. Nervózne si prešla rukou svetlé vlasy a jeden pramienok si dala za ucho. Jej zelené oči boli kópiou bratových. Črty tváre prezrádzali, že v ich žilách predsa len koluje rovnaká krv. Zdalo sa, že sa nič nedozvie, ale muž začal hovoriť.

„Vieš... ja ani tak nesmútim za Monikou. Prepáč Zuzi. Dávno som tušil, že ma podvádza, ale v kúpeľoch som to videl na vlastné oči. Moje povolanie mi otvorilo oči. Fotenie sa stalo osudným nielen pre môj život, ale aj pre môj vzťah s Monikou. Skôr nemôžem zabudnúť. „

Odmlčal sa a odpil z pohára malinovky.

„Nemôžeš zabudnúť? Na koho? Ty si tam stretol nejakú... ženu?“

„Stretol... keby som ju len stretol. Ja som sa s ňou rozprával. S jej snúbencom ma Monika podvádzala. Ale to je na dlhé rozprávanie.“

Žena kývla rukou.

„Ja mám času dosť. Skôr ako o polnoci aj tak nezatvárame. Idem k hosťom na terasu. Ty počkaj tu. O pár minút som späť. Ak si hladný, v chladničke je niečo na jedenie.“

Zuzana odbehla. Na útulnej malej terase bolo niekoľko drevených stolov s bielo červenými kockovanými obrusmi a vázičkami čerstvých kvetov. Drevené stoly a stoličky pôsobili s takou okrasou veľmi domácky, a preto tu bolo vždy plno. Bol krásny slnečný augustový deň, všetky stoly boli obsadené. Až na jeden. Hostia si zvykli, že tento stôl patrí konkrétnej osobe, a tak bol vždy voľný, kým neprišiel ten, ktorému bol určený. Vzadu, v kúte, bol stôl prázdny. Kým Zuzana prišla s objednávkami aj k tomu stolu, bol už obsadený. Za stolom sedela mladá žena. Z tváre si odhrnula tmavohnedé vlasy a usmiala sa na obsluhujúcu dievčinu. Boli približne v rovnakom veku.

 „Ako vždy?“

 „Ako vždy. Ale dnes mám chuť na mlieko.“

„Pre teba urobím čokoľvek.“

„Ďakujem. Ani nevieš, ako ho dnes potrebujem. Mala som ťažký deň.“

„Oddýchni si, o chvíľu som späť.“

Otočila sa a odišla k baru, aby prichystala všetko, čo si hostia objednali. Nakoniec otvorila chladničku a zlostne vykríkla.

„Kto zase zožral puding?! Čo teraz poviem kamarátke?“

Previnilo pozrel na sestru, lebo práve dojedol karamelový puding, oblizoval lyžičku a chystal sa odhodiť prázdny obal do koša.

„Stano! Čo si to spravil?“

„Ale veď si povedala, že sa môžem najesť. Tak som si vzal krém so šľahačkou. Čo je na tom?“

„No to áno. Ale povedala som, aby si sa najedol a nie zjedol puding. Mám ho pre jednu známu. Chodí sem každý deň práve kvôli tomu pudingu. Nepozeraj tak, je to pravda. Môže si ho kúpiť aj v obchode, ale inak by sem neprišla. Chcem jej pomôcť, má problémov vyše hlavy. Pozri sa, sedí tam, v kúte. Čo jej mám teraz povedať?  Ešte ani mlieko nezostalo! Jano ho vypil a nekúpil ďalšie. Šľak aby to trafil! Všetko je na mojej hlave! Môžem sa na to vykašľať a ísť robiť do fabriky! “

Zlostne sipela Zuzana. Stano sa pozrel na miesto, ktoré mu ukázala sestra. Zbledol ako stena, rýchlo sa otočil a utekal preč.

„Kam do pekla ideš?“

„Neboj sa. Hneď som späť!“

Zakričal, keď utekal do obchodu, ktorý bol na druhej ulici. V potravinách prehovoril jednu mamičku, aby si s ním vymenila posledný  karamelový puding za iný. Neodolateľne sa na ňu usmial a kúpil jej veľkú čokoládu. Predavačky,  aj mladá žena len nechápavo krútili hlavou, ale Stano im povedal, že je to otázka života a smrti. Nakoniec kúpil aj trvanlivé mlieko a utekal späť do baru. Pri vchode na terasu sa modlil, aby tá žena nestratila trpezlivosť a neodišla. Zjedol jej obľúbenú pochúťku a mal výčitky svedomia. Preto sa tak ponáhľal. Bola tam. Odišiel za sestrou a položil na pult dezert a mlieko. Skormútene pozrel na Zuzanu.

„Mohla by si mi pomôcť? Chcel by som sa tej žene ospravedlniť. Zavedieš ma k nej a ja ju obslúžim. Dobre?“

„Stano! Ja ťa nepoznávam. Veď to nie je životne dôležité. Bola by som jej ponúkla niečo iné. Možno by stačil aj jogurt. Ten som schovala inde, lebo Jano by ho zjedol za pár sekúnd, maškrtník jeden. Kúpiť nekúpi, ale zjesť, to áno.„

„Zuzana. Prosím. Budem ti vďačný celý život. Choď prvá, ja pôjdem za tebou a ponesiem na tácke mlieko a puding. Zajtra ti všetko vysvetlím. Súhlasíš?“

„Súhlasím, ale len preto, že si môj najmilší brat. Lacno z toho nevyjdeš, nemysli si.“

„Prijmem tvoje podmienky, ale už poď. Ešte si to rozmyslí a odíde.“

„Počúvaj, tebe na tej žene záleží? Povedz pravdu, lebo sa nepohnem ani o milimeter!“

„Zuzana! Na tej žene mi naozaj záleží! Počuješ? Veľmi! Nezdržiavaj a poďme už! Lebo ak odíde, tak si ma neželaj!“

Šepkal, no hlas sa mu triasol.

„V poriadku, nemusíš byť taký zlostný. Ideme, lebo tu ešte vybuchneš.“

Usmiala sa dievčina. Od nervozity prudko dýchal. O chvíľu sa ovládol. Kým prišli na miesto bol celkom pokojný. Mladá žena sedela za stolom a smutne pozerala na okoloidúcich ľudí. Zuzana musela viackrát zakašľať. Keď nereagovala, oslovila ju menom.

„Eva! Eva! Trvalo to dlhšie, ale tu je tvoj obľúbený krém a pohár mlieka.“

Oslovená žena pozerala nechápavo, nevnímala okolie, bola pohrúžená do svojich myšlienok. Zuzana sa vzdialila a Stano ostal stáť s táckou v ruke. Pozeral na dievčinu a nezmohol sa dlhú chvíľu na slovo. Postavila sa a chcela odísť. Nechtiac buchla do Stana a  mlieko sa vylialo na blúzku, ktorá zakrývala okrúhle bruško budúcej mamičky.

„Dnes mám asi čierny deň. Už mi nič nechýbalo, len toto! Nemôžete dávať pozor?! Ako teraz pôjdem domov? Vyzerám ako malá školáčka!?“

Smutne zvesila plecia a rezignovane pozerala na muža pred sebou.

„Nehnevaj sa a sadni si. Vari ma nepoznáš? Zjedz aspoň ten puding. Škvrnu  vyčistíme neskôr. Predsa sa preto na mňa nebudeš hnevať.“

Sadla si a bez slova zobrala lyžičku. O chvíľu bola škatuľka s pochúťkou prázdna. Mlčky ju sledoval a čakal, čo bude potom, až zje svoj obľúbený krém.

„Toto som potrebovala. Dnešný deň bol hrozný, všetci na mňa alebo kričali, alebo ma poučovali. Akoby som bola malé decko! Upokoj sa miláčik, mama už bude dobrá.“

Pohladila si brucho a na chvíľu sa zamyslela. Stanovi zosmutneli oči.

„Vidím, že sa máš asi dobre. Čo tvoj manžel? Musí byť šťastný, veď čakáte spolu dieťa.“

„Nie som... vydatá.“

Vyliezlo z nej po chvíli. Stano sa nezmohol na slovo. Tak predsa sa nevydala za toho darebáka! Vtedy pred pol rokom bol smutný, že ďalšia žena bude v manželstve nešťastná. Lenže teraz nemal chuť myslieť na minulosť, chcel sa tešiť z prítomnosti, hoci len krátkej.

„Ako žiješ?“

Premohol počiatočné obavy a strach.

„Ako všetky slobodné matky. Chodím do práce, bývam v podnájme. Neviem, čo budem robiť potom, keď mi skončí nájomná zmluva. Mám čas ešte pol roka. Potom to bude horšie.“

„Neviem, či všetky slobodné matky majú také starosti, ako ty. Máš predsa rodičov.“

„Prosím ťa. Moji rodičia sú radi, že ma nevidia. Mama by sa s tým zmierila. Ale otec? Jeho bezchybná povesť by tým strašne utrpela. Taká hanba! Odišla som z rodného mesta a žijem teraz tu. Ešte som sa s tým nevyrovnala, ale časom na to prestanem myslieť.  Nesmiem sa rozčuľovať. Môjmu dieťatku to neprospieva. No tak, upokoj sa miláčik.“

Pohladila si bruško.

„Nechcem byť nezdvorilý, ale ten tvoj Erik je poriadny sviniar, keď sa o vás nestará!“

Dlhšie mlčala, potom sa ozvala.

„Erik nie je otcom môjho dieťaťa. Nechajme to, nechcem o tom hovoriť, je to pre mňa bolestné a nepríjemné.“

Stano bol úplne hotový s nervami. Zoznámil sa s Evou za takých zvláštnych okolností a považoval ju za veľmi príťažlivú a nesmelú osôbku zároveň. A pritom to nebola pravda. Veď oni dvaja prežili spolu také krásne chvíle a ona tu teraz sedí oproti nemu, popíja pohár mlieka, čaká dieťa a otcom je nejaký „xy“. To ho vyviedlo z miery, ale snažil sa ovládať. Ten posledný polrok v jeho živote bol ako zlý sen. Nevzdával to a vypytoval sa ďalej.

„Tak mi povedz, kto to je! Myslel som si o tebe niečo iné. Puritánka a zrazu toto! Sklamala si ma!“

Konštatoval smutne. V jej očiach sa objavili slzy. Dlho s nimi bojovala, ale boj bol dopredu prehratý. Slaný vodopád sa vylial z krásnych čiernych očí. Vybrala z kabelky papierovú vreckovku a utrela si oči. Chvíľu ešte plakala, potom sa upokojila. Pár sekúnd mlčala a pozerala na Stana, ktorý bol stále viac a viac zamračený.

„Myslíš si, že by som vliezla do postele každému? Toto si o mne myslíš? Tak to ma potom vôbec nepoznáš! Veľmi si ma urazil!“

„Vážne? Tak potom kto je otcom tvojho dieťaťa? Na to, aby sa narodilo dieťa treba dvoch. Vari mi nechceš povedať, že, že... ?“

Pozerala na neho a zdalo sa, že nevie čo povedať.

„Bude to len moje dieťa. Mysli si, čo chceš!  Za koho ma máš? Nie som nijaká pobehlica!  Som unavená, idem domov.“

„Nechoď. Prepáč, že som na teba tak vyletel. Bol som rozčúlený, že patríš niekomu inému.  Chceš mi tým povedať, že... že... že to dieťa je... moje???“

Neodpovedala, len sa na neho dívala tými svojimi tmavými očami. Stanovi stiahlo hrdlo, na chvíľu sa nezmohol na slovo.

„Keby sme sa stretli včera, tak by som ti neveril ani slovo. Dokonca by som ťa celý život považoval za klamárku. Ale dnes je dnes. Včera som sa dozvedel, že som bol dlhé roky klamaný. Monika, moja „ex“, si ma chcela udržať za každú cenu. Nemohla mať deti a ja som veľmi chcel, aby sme boli kompletná rodina. Po mojom dlhom naliehaní sme šli na špeciálne vyšetrenie. Samozrejme, že ma oklamala. Lekár bol jej bývalý milenec a tak sfalšovali dokument s tým, že deti nemôžem mať ja. Zažil som taký šok, že pomoc som odmietol priamo v ambulancii. Dlhé roky som bol z toho veľmi nešťastný, ale liečiť som sa nechcel. Bol som jej vďačný, že so mnou žije. Mal som ju preto ešte radšej, lebo ktorá žena, by bola spokojná s mužom, ktorý jej  nemôže urobiť decko. Bol som jej verný celý čas. Ani som nespozoroval, ako ma podvádza. Až moji kamaráti ma na to upozornili a zvyšok už vieš. Včera bol za mnou jeden známy lekár, aby mi povedal pravdu. Keď som sa vrátil z Afriky, absolvoval som kontrolné vyšetrenie. „Bývalý“ mojej „ex“ tam už nepracuje, pravda vyšla najavo. To je všetko. Verím ti. Dnes ti verím.“

Mlčali. Pomaly sa upokojila a on tiež. Boli pohrúžení do svojich myšlienok, rozhovor začal prvý Stano. 

„Evi, chcem vedieť pravdu. Som otcom tvojho dieťaťa ja?“

Pozerala na neho, ale neodpovedala.

„Eva! Nemôžeš mi zatajiť takú dôležitú vec! Mám právo vedieť, či budem otcom alebo nie!“

„Stano! Takého ťa nepoznám. Odkedy si prišiel z Afriky si iný človek. Prestaň kričať! Hostia sú pobúrení, že vrieskaš na budúcu matku!“

„Zuzana, nechaj nás osamote. Musím Stanovi niečo povedať. Zajtra ti to vysvetlím.“

„Fajn. Obaja ste čudní. Žiadny krik, lebo ak sa budú ľudia opäť sťažovať, tak si to s vami vybavím. Jasné?“

„Jasné sestrička a teraz už choď.“

„Veď idem, idem. Nezabudnite, čo som vám povedala.“

„Neboj sa, nezabudneme.

Pokračovanie.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.