Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola II.

„Tak ma už nenapínaj. Myslel som si o tebe, že si férová a priama. Niekedy síce bojazlivá a skromná, ale férová. Zmenila si sa.“

 „Ty tiež. Si podráždený a nervózny. Takého si ťa nepamätám. Dával si mi silu a pokoj, ktorý mi pomáhal.“

„Čuduješ sa? Niečo mi naznačíš… Niečo, čo je pre mňa životne dôležité a o čom som tajne sníval celé roky. Teraz sa vykrúcaš a nechceš mi povedať pravdu. Ako by bolo tebe, keby si bola na mojom mieste? Asi by si sa cítila podvedená a sklamaná.“

 „Nie, Stano. Nemáš pravdu. Nechcem ti klamať, ani ťa podviesť. Naozaj si otcom môjho dieťaťa. Ale nič od teba nechcem. Vychovám svoje dieťa sama. Už som počula veľa výčitiek, nemám silu počúvať ďalšie.“

 Chvíľu bol ticho.

 „Nehovor tak… nie tvoje, ale naše dieťa. Naše.“

 Kľakol si k jej nohám, zobral ju za ruku a pobozkal.

 „Mám pre teba jeden návrh. Vezmi si ma. Budeme naše dieťa vychovávať spoločne. Súhlasíš?“

 To nie je dobrý nápad. Nepoznáme sa. Nič o sebe nevieme. Nie, nesúhlasím.“

 „Ale prečo? Veď s Erikom si chodila dlhé roky a aj tak si o ňom nič nevedela. Podvádzal ťa celý čas. Takže tento argument neberiem.“

 „Stano… prečo mi jatríš staré rany? Dnes som si vytrpela dosť. Moje dieťa…“

 Skočil jej do reči.

 „Naše dieťa. Naše.“

 „Dobre, naše.“

 „To znie lepšie. Čo mi odpovieš?“

 „Nevydám sa za teba, ale môžeme sa stretávať.“

 „Prečo?"

Opýtal sa sklamane.

 „Pochop ma. Nechcem zažiť ďalšie sklamanie, veľmi to bolelo.“

„Ja by som ťa nesklamal. Veď aj ja som bol podvedený. Nechceš, aby naše dieťa vyrastalo normálne? Chceš ho obrať o šťastné detstvo? Nakoniec budeme nešťastní všetci traja.“

 „Stano… prečo ma tak trápiš…“

 „Ja ťa netrápim. Chcem, aby si sa za mňa vydala. Nič viac.“

 „Ale ja…“

 „Čo ty? Stále hovoríš „ty“. Ale čo my dvaja?“

Pohladil ju po bruchu.

„My dvaja chceme byť s tebou. Pozri, naše dieťa s mojím návrhom súhlasí.“

Zobral ju za ruku, položil jej ju na brucho a prikryl svojou. Dieťatko sa upokojilo, bolo cítiť len ľahké pohyby.

 „Vidíš, ono má viac rozumu, ako ty.“

Úprimne sa rozosmiala.

„Ty ma vydieraš. To nie je čestné.“

 „Keď to pomôže, tak ťa budem aj vydierať. Nechcem byť sám. Chcem vychovávať svoje dieťa s jeho matkou. S tebou.“

„Nie som presvedčená, že je to dobrý nápad.“

„Dobre. Dám ti otázku. Som až taký protivný, že by si to so mnou nemohla skúsiť?“

Mlčala.

„Nechceš odpovedať. Tak sa ťa opýtam ešte raz. Povedz, že ku mne nič, ale úplne nič necítiš. Že som ti odporný.“

 „Nie, nie si mi odporný. Ale bojím sa ďalšieho sklamania. Neber to osobne. Nevydám sa za teba.“

 „Eva, no tak Eva, povedz áno, lebo ťa začnem štekliť a neprestanem, kým nepovieš áno.“

 Vstal a chystal sa pohladiť ju.

 „Prosím ťa, nerob to. Som háklivá na šteklenie. Budem sa smiať a nie je to vhodné. Nie sme tu sami.“

 „Dobre. Idem na chvíľu k Zuzane, aby nám pripravila nejaké jedlo. Som hladný a ty tiež. Seď tu, o chvíľu prídem. Nie, že odídeš, lebo sa vážne nahnevám.“

 „Neboj sa, nikam nepôjdem. Aj tak ma doma nikto nečaká.“

„Takže mám ešte nejakú nádej.“

Usmial sa a odišiel k sestre.

Osamela. Bola vážna, ale nie zamračená. Zamyslela sa a prebrala sa až na to, že pri nej sedí nejaký muž.

„Tak čo nehanebnica?“

Zlostne zasyčal.

„Myslela si si, že ťa nenájdem? Zaplatíš mi za to, že som prišiel o dobré meno a postavenie. Neujdeš mi. Priprav sa, budeme sa stretávať. Denne, za to ti ručím. Ona ťa tá bezočivosť prejde. Ty si prekazila moje plány, ja prekazím tvoje. Nikde sa predo mnou neskryješ. Počuješ? Nikde! Si sama a celý život budeš sama! Kto by chcel prespanku? Nikto! Dnes to bolo prvýkrát, čo sme sa videli, ale nie naposledy. Zajtra, pozajtra. Sama uvidíš, stretneme sa čoskoro. Mohol som byť bohatý a úspešný muž, to ty si na vine, že sami všetci smejú. Priprav sa, uvidíme sa zajtra.“

 Vstal a rýchlo odišiel. Kým prišiel Stano, bola už trochu pokojnejšia, ale aj tak vyzerala vystrašene.

 „Čo sa ti stalo? Evička, si bledá. Je ti niečo? Nechceš sa napiť?“

Opýtal sa Stano, keď doniesol taniere s jedlom. Položil ich na stôl a zobral ju za ruku. Bola studená a chvela sa v jeho dlani.

„Nič mi nie je. V mojom stave je možné všetko. Čo si doniesol? Mňam. Vyprážaný syr a hranolky! Toto jedlo zbožňujem.“

„Konečne rozumná reč. Len sa najedz. Zuzana donesie ďalšiu porciu, ak nám bude málo. Ty máš prednosť, ste dvaja.“

 „Vďaka.“

Od obeda nič nejedla a nechcela škodiť vlastnému dieťaťu. Erika sa veľmi zľakla, vlastne vždy sa ho bála. Mal v sebe niečo zvláštne, čo ju oberalo o pokoj. Navonok bol milý a pozorný, ale len na verejnosti. Keď boli sami, bol výbušný a agresívny. Kým spolu chodili, nedovolil si k nej nič. Raz ju silno chytil za ruku, ale keď jej otec videl modrinu, tak si domyslel, že je to Erikova práca. To čo si povedali oni dvaja sa nedozvedel nikto, ale už si k nej nič nedovolil. Až do svadby. Vlastne do zrušenej svadby. Potom odišla z mesta, kde vyrástla, mala domov, priateľov a rodinu. Bolo toho na ňu priveľa a ona potrebovala pokoj nielen pre seba, ale hlavne pre svoje dieťa. Tešila sa, veď mala len svoje nenarodené dieťa. O všetko prišla, keď zrušila vlastnú svadbu. Neveru nedokázala odpustiť, sklamanie bolo príliš veľké. Jeho vyhrážanie brala vážne, vedela, čoho je schopný.

 „Vidím, že ti chutí.“

Ozval sa Stano. Celý čas rozmýšľal, ako ju má presvedčiť, aby sa za neho vydala.

 „Bolo to veľmi dobré. Ale tebe sa nič nezvýšilo. Neprekáža ti, že som zjedla všetko sama? Bola som veľmi hladná.“

Previnilo na neho pozrela.

„Neospravedlňuj sa. Priniesol som to pre teba. Tak čo? Nerozmyslela si si to? Vydáš sa za mňa?“

„Áno, vydám. Prijímam tvoju ponuku.“

 „To… myslíš… vážne ? Naozaj sa staneš mojou manželkou?“

 „Naozaj.“

 „Myslíš to skutočne vážne? Nechceš ma len trápiť?“

 „Nie. Vydám sa za teba. Ak tvoja ponuka ešte platí.“

 „Platí. Vezmeme sa zajtra. Bude to len malý sobáš. Len my dvaja a naši svedkovia. Súhlasíš?“

Po krátkom zaváhaní povedala:

 „Súhlasím. Ale prečo zajtra? Nemôžeme počkať pár dní?“

Skočil jej do reči

 „Nie, ešte by si si to rozmyslela. Vybavím všetky formality, stačí tvoj rodný list. Len sa mi akosi nepozdáva náhla zmena v tvojom rozmýšľaní. Veľmi rýchlo si zmenila svoje rozhodnutie.“

 „Kým si bol preč, tak som premýšľala o svojom živote. Chcem pre svoje… áno, pre naše dieťa, to najlepšie. Dieťa potrebuje oboch rodičov. A si celkom sympatický človek, takže súhlasím. Zajtra sa vezmeme.“

 „No super. Ona si ma vezme preto, lebo som jej sympatický.“

 Zasmial sa mladý muž.

 „Môžeme ísť domov. Ešte nie je neskoro, stihneme kúpiť aj prstene.“

 „Ty si to predstavuješ jednoducho. Ledva si zo mňa vymámil súhlas, ideme kupovať prstene. Takto som si to nepredstavovala.“

Reagovala veselým smiechom.

 „A ako si si to predstavovala? Je to jednoduché. Poď, ideme. Zlatníctvo je ešte otvorené. Kúpime prstene a zajtra budeme manželia. O niekoľko mesiacov z nás budú hrdí rodičia nášho malého, alebo malej. To je všetko. Život je príliš krátky, aby som sa dlho sa rozhodoval. Bol som v Afrike a tam som sa naučil dosť. Vážim si život, lebo je vzácny. Ideme, moja budúca pani manželka.“

Usmiala sa a šla poslušne za ním. Rozhodla sa okamžite po tom, ako Erik odišiel. Ešte šťastie, že ho Stano nevidel. Keby sa stretli, tak… Nie, nebude si predstavovať, čo by sa stalo. Zajtra bude Stanovou manželkou a on ju ochráni. O tom bola presvedčená. Chcela sa vydať z lásky. Chcela. Ale asi jej osud určil inú cestu. Vzdychla si a nasledovala Stana do najbližšieho zlatníctva. Jednoduché obrúčky z bieleho zlata vybrala ona. Snubný prsteň vyberal Stano dlho a starostlivo. Starý predavač sa usmieval, bol na také správanie zvyknutý. Eva ho nechcela prijať, bol príliš drahý. Opýtal sa jej, či sa jej páči. Veľmi sa jej páčil.

„Tak vidíš. Nemudruj toľko. Chcel som odmenu za svoje fotografie dať charite, ale rozmyslel som si to. My ich budeme tiež potrebovať. Krásna slečna, prijmite odo mňa tento prsteň. Naozaj je darovaný z lásky.“

Zobral prsteň a dal jej ho na prst, jemne stisol dlaň.

 „Ten druhý dostaneš až zajtra. Pri oltári.“

 „Pri oltári?“

„Áno. Páter Jozef nás zosobáši. Zajtra mu zatelefonujem, on určite príde. Raz mi zo žartu povedal, že ma zosobáši aj o polnoci, nech to bude kdekoľvek. Beriem ho za slovo.“

„Páter Jozef…“

Vykĺzlo jej z pier. Lenže on ju nepočul.

„Ideme domov. Je už večer a ty si určite unavená. Dnes budeš spať u mňa. Zajtra ťa odveziem k tebe, vezmeš si svoje veci. Upravíš sa a o tretej popoludní budeme stáť v kostole pred oltárom. Náš spoločný život sa začne oficiálne zajtra, dnes to bude skúška na nečisto. Súhlasíš?“

Chvíľu sa na neho rozpačito dívala. Váhala len pár sekúnd.

„Súhlasím. Bolia ma nohy, najradšej by som si na chvíľu ľahla.“

„Tak ideme. Bývam tu neďaleko. O niekoľko minút si budeš užívať pohodlie nášho spoločného domova.“

Vzal ju za ruku a spoločne šli večernými ulicami mesta. Bol príjemný letný večer. Po ťažkom dni bola unavená, preto šli pomaly. Potrebovala si ľahnúť. Bála sa budúcnosti, lenže Erika sa bála viac.

„Tak a sme doma. Odteraz to bude náš spoločný domov.“

Povedal Stano, keď otváral dvere jeho bytu. Eva zostala zarazene stáť. Byt voňal domovom. Nevedela si to vysvetliť, ale bolo to prvé, čo jej napadlo, keď zacítila túto známu, neznámu vôňu. Tak nejako voňal ich byt, kde spolu s rodičmi bývala ako malé dievčatko. Byt bol jednoduchý, ale útulný. Kuchyňa bola zariadená presne tak, ako terasa. Kockované bielo červené závesy, obrus taký istý. Biela linka, drevené stoličky a stôl. Bolo vidno, že tu vládne ženská ruka. Spálňa klasická, posteľ, nočné stolíky a skrine. Ďalšia izba bola zariadená vkusne, ale na prvý pohľad bolo vidno, že v nej nikto nebýva. Obývačka. Tá sa jej páčila zo všetkých miestností najviac. Malé drevené skrinky, jednoduchá sedačka a veľa drobností z ciest. Spomenula si, že Stano veľa cestuje. Všetko bolo usporiadané s citom, každá vec mala svoje miesto. Na stenách niekoľko obrazov dotváralo dojem, že tu býva človek jemný a romanticky založený. Najviac sa jej páčila zarámovaná fotografia nočnej oblohy, pod ktorým bolo malým písmom napísané „Africké nebo“.

„Sadni si sem. Alebo ak chceš, rovno si ľahni. Hovorila si, že si unavená.“

Zaváhala, ale sadla si. O niekoľko sekúnd podvedome zdvihla nohy na gauč. Stano medzitým odišiel do kúpeľne. Keď sa vrátil Eva už spala. Zvlhli mu oči. Tak dlho ju hľadal a nemohol nájsť. Keď bol v Afrike, jeho priatelia ju hľadali. Ale akoby sa pod ňou zľahla zem. Až dnes, skoro po pol roku, ju konečne našiel. Spala, ruku mala pod hlavou, druhou sa dotýkala brucha. Bolo mu tak dobre na duši, keď na ňu pozeral. Kľakol si na zem a pozoroval. Dlho ju sledoval a rozmýšľal o ich prvom stretnutí. Bolo naozaj nezvyčajné.

Pokračovanie...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

africké leto

(Magdaléna Bajteková, 4. 7. 2008 9:46)

Prosím Vás kedy bude pokračovanie Afrického leta? Veľmi sa mi to páčilo a chcela by som vedieť ako sa skončí. Vašu stránku som našla nedávno a veľmi dobre som si pri nej oddýchla.Ďakujem s pozdravom Magdaléna Bajteková