Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola V.

„Si hotová? Môžeme ísť?“

 „Ešte chvíľu. Dnes sa mi akosi nedarí. Pozri na moje vlasy. Neposlúchajú. Učešem ich a o chvíľu som znova strapatá. Daj mi minútku.“

Muž s úsmevom pozrel na svoju tehotnú manželku. Od rozrušenia jej na tvár vystúpil rumenec. Obliekla si biele tehotenské nohavice a farebnú blúzku. Vyzerala príťažlivo a on sa cítil veľmi šťastný. Chystali sa na prechádzku do centra mesta. On sa mal stretnúť s priateľmi, ona sa chystala na menšie nákupy. O mesiac sa im malo narodiť ich prvé dieťa. Nechceli vedieť, či to bude chlapček, alebo dievčatko. Dnes sa Eva rozhodla, že dokúpi drobnosti do detskej izby. Stanova sestra ju mala veľmi rada a rovnako rada nakupovala detské veci. Stretnutie si naplánovali pred jedným z obchodov s detskými potrebami.

 „Ja len, že Zuzana určite nervózne podupkáva pred obchodom. Ako ju poznám, už tam netrpezlivo čaká, hoci do stretnutia zostáva pol hodiny. Potom sa zlostí, že každý mešká, “ dodal s úsmevom.

Už sa nevedel dočkať, kedy mu do náručia položia jeho dieťa. Boli manželmi len dva mesiace a učili sa spolu žiť. Zo začiatku spala Eva v druhej izbe. Videl v jej očiach strach, a preto vyriešili napätie takto. Vydržali dva dni, potom sa osmelila a dovolila mu objímať ju aj v noci. Intímne spolu nežili, Eva mala strach. Nielen kvôli dieťatku. Stano sa ukázal ako gavalier, nenaliehal na ňu, hoci ho to stálo veľa síl. Prežívali šťastné obdobie, ktoré zažívajú všetky mladomanželské páry po svadbe. Niekedy sa zdalo, že sa poznajú roky. Prestala chodiť do práce, Stanovi sa jej zamestnanie nepozdávalo. Chodila z neho nervózna a ubolená. Využila možnosť odísť na materskú dovolenku skôr. Zvykla si v novom domove pomerne rýchlo. Po večeroch sa spolu rozprávali, smiali. Povedala mu všetko, čo zažila od ich stretnutia. Stano sa mračil a hromžil. Aj o svojich rodičoch mu povedala všetko, nezamlčala ani bratovu smrť. Bolo jej lepšie, keď sa vyrozprávala. Stano jej zase porozprával o svojej rodine všelijaké historky. Tie dva mesiace ubehli ako voda a oni sa už nemohli dočkať. Aj Eva bola nervózna. Tehotenstvo prežívala celkom dobre, len ju boleli kríže, opúchali nohy. Už ho chcela mať za sebou. Nepriznala sa, že Erik ju obťažuje skoro denne.  Objavil sa hoci aj v obchode, prihovoril sa jej  potichu, ale boli to slová veľmi nepríjemné. Zneli ako vyhrážka. Alebo ju našiel v parku, keď oddychovala a čakala Stana a tam ju terorizoval svojimi rečami. Nepovedala mu, že sa vydala. Načo aj, nič by sa tým nezmenilo. Bála sa následkov stretnutia tých dvoch. Poznala Erika, stále mala z neho strach, preto radšej trpela jeho psychické týranie. Pri pomyslení, že by mohol ublížiť dieťaťu jej bolo zle. Ani Zuzane nič nepovedala. Ona by určite rázne zakročila a nešťastie by bolo na svete. Preto bola ticho a znášala jeho krátke a nečakané návštevy. Trvalo jej dlho, kým sa upokojila. Zatiaľ  sa jej darilo skrývať svoj strach pred všetkými. Len sa jej častejšie chveli ruky. Preto sa dnes nevedela učesať. Erik ju včera veľmi vystrašil. Svoj teror neustále stupňoval. Dnešného dňa sa bála o to viac, že do mesta išiel aj Stano a Zuzana.

Stano sa už nemohol pozerať na jej trápenie a učesal jej krásne čierne vlasy do jednoduchého účesu. Vďačne na neho pozrela. Vzala si ľahký pláštik a autom odišli do centra mesta. Stano sa stretol s kamarátmi, Eva vyberala oblečenie pre deti a Zuzana robila grimasy. Smiala sa nielen Eva, ale aj predavačky a ostatní kupujúci. Mali dobrú náladu, veď radosť z očakávania prírastku do rodiny im dávala silu do ďalšieho života. Keď nakúpili nejaké drobnosti, vyšli z predajne. Zuzana sa vrátila, pretože chcela istú vec kúpiť tajne. Niečo ju zaujalo a nechcela to kupovať pred švagrinou. Eva ostala na ulici sama. Otvorila kabelku a hľadala hygienickú vreckovku, keď tu zrazu do nej strčil nejaký muž. Pohoršene si ho premerala, vzápätí skamenela od strachu. Erik ju znova našiel a začal  jej nadávať a posmieval sa jej tým najhorším spôsobom. Od poníženia zbledla. Okoloidúci ľudia udivene krútili hlavami nad hrubým a vulgárnym správaním muža. Keď vyšla z predajne detských potrieb Zuzana a zbadala cudzieho muža pri svojej príbuznej nahnevala sa. To, čo počula ju rozzúrilo ešte viac. Reagovala okamžite.

„Čo si to dovoľujete! Urážate cudziu ženu na ulici len tak bez príčiny?! Okamžite prestaňte, inak budete mať problém!“

Erik čakal asi len na to. Otočil sa a spustil spŕšku nadávok na ňu.

„Ty štetka! Prišla si na pomoc tej suke? Že sa nehanbíte obe! Prespanka si prišla vyberať pre toho svojho pangharta výbavičku? No to mi je ale novinka!“

Ledva to dopovedal, Zuzana ho celou silou buchla po hlave taškou s nákupom. Muž prekvapene zažmurkal, podobné správanie nečakal. Eva si jeho slová vypočula vždy mlčky. Situácia sa neustále opakovala, lenže dnes bol iný deň, ako tie ostatné.

„Kto je tu prespanka ty úchylák!  Že sa nehanbíš urážať moju švagrinú! A ešte otvárať papuľu na nenarodené dieťa! Počuli ste ho ? No počuli ste ho?!“ kričala Zuzana na plné ústa.

Erik od zlosti strčil do Evy a potom ju začal biť hlava-nehlava. Zuzana na pár sekúnd onemela od úžasu. No potom sa na neho vrhla. Erik držal Evu za ruku, čím ju stiahol so sebou a všetci traja spadli na zem. Eva zostala sedieť, pričom si držala brucho. Chcela svoje dieťa aspoň nejako uchrániť. Na Zuzanin krik sa ľudia zastavovali a pozerali na čudné divadlo.

„Volajte políciu! Tak volajte niekto políciu! Tomu darebákovi sa to nesmie tolerovať! Tu máš ty obluda!“ Kričala Zuzana počas osobnej potýčky s Erikom.

Náhodný svedok, mladý muž mobilom privolal políciu. Muži sediaci  neďaleko obchodu sa dobre zabávali, ale ich príjemné posedenie  pri pive prerušil krik. Stano vyskočil ako blesk, keď videl svoju ženu sedieť na zemi. Už z diaľky videl jej vystrašený výraz. Jeho kamaráti vybehli za ním a o chvíľu ležal Erik na zemi s rukami spútanými remeňom z nohavíc. Stanovi kamaráti na neho hrozivo zazerali. Neznámy muž, ktorý privolal políciu im oznámil, že prídu o chvíľu. Zuzana bola červená ako rak, zdalo sa, že vybuchne. Prudko dýchala, pokúšala sa upokojiť. Po chvíli sa jej to ako-tak podarilo.  Na brata a švagrinú pozerala bez slov. Stano podišiel k Eve a pomáhal jej vstať.

„Miláčik. Pomôžem ti, pomaly, pomaly. Nie je ti nič? Ako sa cítiš?“ pýtal sa vystrašene.

 „Ja... ja... neviem. Cítim sa tak... divne. Au!“

Vstala, ale potom znova vzdychla od bolesti a chytila sa za brucho. Cez biele nohavice jej presakovala krv. Vystrašene pozrela na muža, i on bol biely ako krieda. Zuzana vytiahla mobil z kabelky a zavolala záchranku. Eva začala plakať a oni dvaja sa ju snažili upokojiť. Nedarilo sa im to nijako. Situácia vyzerala hrozivo, napätie by sa dalo krájať.

„Ak sa môjmu dieťaťu niečo stane, ja to neprežijem.“  Plakala mladá mamička.

„Neboj sa, nič sa nestane. O chvíľu pôjdeme do nemocnice, tam nám pomôžu. Len vydrž zlatko. Vydrž.“ tíšil ju Stano.

Začínal sa báť. Sanitka a policajti prišli skoro naraz. Začal zmätok. Iniciatívy sa ujala Zuzana, pretože jeden prekrikoval druhého.

„Páni, páni, len pokoj. My všetci pôjdeme na políciu, Stano s Evou  musia ísť do nemocnice. Len poviem, čo sa tu stalo a prídem za vami. Vy sa ponáhľajte! Všetko bude v poriadku. No tak.“

Sanitka odišla so zapnutou sirénou do nemocnice a skupinka ľudí na políciu. Jeden okolostojaci pán sa ponúkol za svedka. Postarší muž bol pobúrený tým, čo sa tu pred chvíľou stalo. Zuzana vyzerala ako bohyňa hnevu. Na polícii ju museli krotiť, stále bola zlostná a nevedela svoj hnev ovládnuť.

„Ale áno. Urážal moju švagrinú. Nadával nielen jej, ale aj jej dieťatku. To som ešte nezažila! Človek aby mal oči na stopkách. Je to pravda pán policajt. V návale zlosti som ho buchla po hlave. Doslova ma rozzúril. Vyhrážať sa nenarodenému dieťaťu je vrchol drzosti!“

Mladý policajt sa otočil smerom k Erikovi. Ten bol v šoku, pretože taký záver dňa si vôbec nepredstavoval. Ešte celkom nechápal, čo sa stalo. O niekoľko minút mu došlo, že Eva je vydatá. Pri zápise pochopil, že má manžela a to neveštilo nič dobré. Že má na svedomí zdravie budúcej matky a jej dieťaťa ho vôbec netrápilo. Skôr sa obával následkov. Ublíženie na zdraví a výtržníctvo mu nepridajú na jeho povesti. Už tak sa mu jeho známi posmievali za zrušený sobáš. Jeho plány priženiť sa do bohatej podnikateľskej rodiny nevyšli. A to mu robilo najväčšie starosti. So zápisom v trestnom registri bude mať v živote problém. Odviedli ho do vyšetrovacej väzby. Možno by ho aj pustili, ale zavážil jeden dosť dôležitý fakt.  Zuzana telefonovala Stanovi a ten jej oznámil neradostnú správu. Museli vyvolať predčasný pôrod. Dieťatko sa narodilo, ale jeho šance boli malé. Dali ho do inkubátora. Zostávalo iba čakať, čo sa stane v nasledujúcich hodinách. Erik sa tváril ľahostajne. Z jeho správania sa dalo usúdiť, že neprejavil ani najmenší náznak ľútosti. A to nazlostilo nielen mladú ženu, ale aj policajtov. Zuzana s plačom odišla do nemocnice. Taký pekný deň to bol! Hovorila si. A takto nečakane skončil. Bála sa, ako to všetko dopadne. Stano jej v rozrušení ani nestihol povedať či je to chlapček, alebo dievčatko. Objednala si taxík a súrila vodiča, aby šiel čo najrýchlejšie.

„Mladá pani. Chcete, aby mi vzali vodičský preukaz? Nebojte sa, všetko dobre dopadne. Budeme tam o chvíľu. Nemôžem ísť na červenú, musím predsa dodržiavať dopravné predpisy.“ dohováral jej taxikár.

„Prepáčte.“ zašepkala. Bola nervózna, ale hlavne sa bála. Robila si starosti hlavne o Stana. Dlhé roky trpel tým, že nemohol mať deti. A teraz, keď sa jeho dieťa malo narodiť sa stane nešťastie. S tým nikto nepočítal. Veď boli obaja takí šťastí. Ona samozrejme tiež. Vo svojom byte mala pre svoje budúce krsňa vyčlenenú jednu izbu. Kupovala rôzne veci a veľmi sa tešila. Pri spomienke na dnešný incident ju zaliali slzy zlosti.

„Debil!“ vykríkla zlostne.

„No dovoľte!“ zareagoval taxikár.

„Prepáčte, to nepatrilo vám. Jeden drzý chlap dnes ublížil manželke môjho brata a ona predčasne porodila. Preto chcem byť v nemocnici tak rýchlo. Neviem, čo sa stalo, či sú v poriadku. Ešte raz prepáčte. Keď si na neho spomeniem, musím nadávať, nemôžem si pomôcť.“

„To je iná reč. Myslel som si, že to patrilo mne. Ľudia sú dnes všelijakí.  Kedysi sa k budúcim matkám správali úctivejšie. Síce ako ktorí. Tak a sme tu mladá pani. Štyri eurá tridsať centov poprosím. Doklad pre vás.“

Zaplatila a s obavami vošla do budovy nemocnice. Pôrodnica bola na najvyššom poschodí. Začudovala sa, prečo práve tam.   Mobilom sa spojila s bratom. Po chvíli sa smutne zvítali.

„Tak čo braček? Ako sa má Eva? A čo dieťatko? Ako na tom je?“

„Zle. Eva je v šoku, museli jej dať lieky na upokojenie. Teraz spí. Náš Patrik  je v inkubátore, je veľmi slabý. Bojím sa, že...“ nedopovedal. Plač, ktorý doteraz zdržiaval mu to nedovolil.

„Len si poplač braček. Neboj sa. Všetko bude v poriadku. Uvidíš.“

Utrel si slzy.

„Vieš, bojím sa že nie. Eva bola v ôsmom mesiaci... čo ak bude dieťa poškodené? Čo potom? Tak som sa tešil, nevedel som sa dočkať, kedy svojho syna vezmem do náručia. A teraz sa bojím.“

„Neboj sa. Dnešná medicína robí priam zázraky. Musíš dúfať, že sa Patrik uzdraví. Poď, sadneme si na lavičku. Chvíľu si posedíme, a potom zavoláme nejakého lekára. Niečo nám musia povedať. Počkaj. Spomenula som si na jednu kamošku. Jej brat je lekár a myslím si, že pracuje práve tu. Zavolám jej.“

Vybrala telefón z kabelky a poprosila kamarátku o pomoc. O niekoľko minút vyšla na chodbu zdravotná sestra.

„Vy ste pán  Novotný? Poďte prosím za mnou. Pán doktor vás prijme vo svojej pracovni. Vy môžete ísť tiež.“

Stano a Zuzana vstali a odišli na oddelenie. Boli smutní a nebolo im dvakrát do reči.

Pokračovanie...

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.