Choď na obsah Choď na menu
 


Africké nebo 06

Kapitola VI.

Kráčali za zdravotnou sestrou, nikomu nebolo do reči. Privítal ich mladý lekár, ponúkol miesto na sedenie. Chvíľu pozeral do spisu, niečo si tam podčiarkoval a potom skúmavo pozrel na muža sediaceho oproti nemu.

„Pán Novotný. Je to vážnejšie, ako som si myslel. Vaša manželka bude v poriadku, ale dieťatko je v ohrození života. Nehovorí sa mi to ľahko, ale musíte sa pripraviť na najhoršie.“

Stano zbledol, roztriasli sa mu pery aj ruky. Zuzana nebola schopná hovoriť.

„Chcete nám tým povedať, že... že môže zomrieť? To nemyslíte vážne!“

Vykríkla Zuzana. Vybrala z kabelky vreckovku, pretože si musela utrieť slzy. Potom už len ticho sedela.

„Neviem, čo sa stalo, vaša pani chodila do poradne pravidelne. Žiadne komplikácie počas tehotenstva neboli. Viem to, hovoril som sa s jej gynekológom. Patrik má problém s pľúcami, nie sú dostatočne vyvinuté, predsa len ten jeden mesiac chýba. Budeme sa snažiť pomôcť mu, ale záleží to aj na ňom. Je malý a slabý. Váži kilo a pol a to je na dieťa v ôsmom mesiaci tehotenstva málo.  Zistili sme, že ani jeho srdcová chlopňa nie je v poriadku, jeho srdiečko je slabé. Ešte musí absolvovať viac vyšetrení, potom budeme múdrejší. Chcem vás informovať, aby ste boli pripravení. Verte mi, že sa mi to nehovorí ľahko, ale som k vám úprimný. Nejaké otázky?“

„Vlastne ani neviem, na čo sa mám opýtať. Ako môžem pomôcť ja? Urobím čokoľvek, mám priateľov v zahraničí, ak by bolo potrebné zohnať lieky, alebo niečo iné.“

Ozval sa chrapľavým hlasom Stano. Napriek svojej výrečnosti Zuzana mlčala. Jej budúce krstňa má zomrieť? To hádam nie. Zdesene pozerala na lekára.

„To zatiaľ nebude potrebné. Naša nemocnica je vybavená slušne. Hlavne musí zabojovať Patrik. My urobíme všetko preto, aby žil a bol zdravý. Prepáčte, mám telefón.„

Stano a Zuzana na seba pozerali a ich oči hovorili jednou rečou. Dal sa z nich prečítať strach a obavy. Sedeli a čakali na lekára, ktorý niečo vysvetľoval svojim podriadeným.

„Rád by som sa s vami ešte rozprával, ale musím odísť. Súrny prípad. Nechám vám vizitku, ak budete niečo potrebovať, obráťte sa na mňa. Urobím všetko, čo budem môcť. Do videnia.“

Podali si ruky na rozlúčku a odišli na chodbu. Sadli na lavičku a bez slov sa dívali jeden druhému do očí. Vždy takto sedeli a držali sa za ruky, ak museli riešiť vážny problém. Nemohli sa rozprávať, pretože po chodbe začali pobehovať sestry a lekári a tým ich ešte viac zneistili. Nevedeli, či je to kvôli ich Patrikovi, alebo kvôli niekomu inému.

„Čo budeme robiť? Ako to povieme Eve? Neviem ako zareaguje, už v meste bola mimo.“

„Ty sa čuduješ? Toľko toho prežila, tešila sa na dieťa, naše dieťa. Som bezradný, neviem, čo mám robiť, čo si myslieť. Patrik je taký malý, bezbranný, videl som ho v inkubátore. Bojím sa. Prvýkrát v živote mám naozaj strach.  Nemohla by si to Eve povedať ty? Ja to sám povedať nedokážem. Dal by som aj desať rokov zo svojho života, ak by to pomohlo. Len aby bol náš syn zdravý. Teraz už chápem našich rodičov. Boli na nás prísni a vždy nerváčili, keď sme prišli neskoro domov. Vtedy som to nechápal, dnes viem, ako sa vtedy cítili. Zuzi, pomôž. Vždy si pomohla a aj teraz čakám, že ma nenecháš v štichu. Prosím.“

Prosebne pozrel na sestru.

„To vieš, že ti pomôžem. Idem znova volať kamoške, nech zistí, čo sa dá robiť. Nebudeme tu sedieť len tak so založenými rukami. Nikam nechoď, idem sa niekde zašiť do kúta, aby ma nikto nepočul. Alebo vieš čo? Choď kúpiť niečo do bufetu, som smädná a hladná. Vieš, že keď som nervózna, zjedla by som aj koňa. Ty toho muža poznáš? Toho magora. Erik, či ako sa to volá.“

„Poznám. S ním ma Monika podvádzala. Mal byť manželom Evy. Dobre, že sa zaňho nevydala, bola  by nešťastná. Netuším, ako sa vlastne dozvedel, kde Eva je. Ona mi tvrdila, že nikomu nepovedala kam odišla, ešte ani svojim rodičom. Je nahnevaná na všetkých. Ani sa jej nečudujem, odkedy viem, čo prežila. Jej otec je tyran a despota. Matka to toleruje, len aby bolo  všetko v poriadku. Navonok vždy pôsobili ako vzorná rodina, no Eva doma veľmi trpela. Preto radšej odišla. Nielen ona, aj jej nebohý brat. Teraz vieš všetko, neskôr ti porozprávam viac detailov. Čo povedali na polícii? Budeš mať nejaký problém aj ty?“

Zuzana si smutne vzdychla. Vôbec si dnešný deň takto nepredstavovala. Aj zabudla, že vlastne išli kupovať detské veci. Patrik. Čo len s ním bude? Kamarátka jej určite poradí, ktorého odborníka osloviť.  

„Braček, ten Erik je poriadny sviniar. Neviem, čo je zač, ale neprejavil žiadnu ľútosť. Nič, ani najmenší náznak. Bezcitný netvor. Tak by som ho nazvala. Ešte aj poliši boli z neho na nervy. Najradšej by som ho znova tresla. Škoda, že som nemala v taške činky. Bol by pokoj.“

„Teda Zuzana, ty si dnes nejako zvlášť nabrúsená. Ja už nemám síl. Nič ma nezaujíma, len Patrik a Eva. Keď sa z toho všetkého dostane, vybavím si to s ním osobne. Teraz na to nie je čas a nemám na to chuť ani myslieť. Dobre teda, idem do bufetu, stretneme sa tu.“

Stano odišiel výťahom do nemocničného bufetu a stál v rade ponorený do neveselých myšlienok. Pozdravil sa so známym, no nepovedal mu, prečo je v nemocnici. Nechcel sa s nikým deliť o svoju bolesť a navyše ho čakala sestra. Ktovie či niečo vybavila.  V igelitovej taške niesol bagety so šunkou a nejaké sladkosti. Poznal sestru, keď bola nervózna, vždy musela mať nejakú maškrtu po ruke, inak sa s ňou nedalo vydržať. Keby tak čokoládová tyčinka bola liek na všetko. Vystúpil z výťahu a sadol si na lavičku pre pacientov. Zuzana sa niekam stratila. Zamyslel sa, prebral sa na zvonenie mobilného telefónu.

„Stano, musela som súrne odísť do práce. Nikto neprišiel na zmenu, nehnevaj sa. O chvíľu príde za tebou moja známa. Choď s ňou, zavedie ťa k špecialistovi a on ti všetko vysvetlí. Naozaj som nemohla ostať, vieš ako to u nás chodí. Večer prídem za tebou domov. Povieš mi, čo vieš a ja potom porozmýšľam, čo budeme robiť ďalej.“

„Chápem ťa. Ďakujem, škoda, že si musela ísť preč, kúpil som tvoju obľúbenú čokoládku, niekto ide, nejaká žena chce so mnou hovoriť. Uvidíme sa večer.“

Pozdravil sa s asi tridsaťpäťročnou lekárkou. Šiel pomaly za ňou dlhou chodbou pre personál. Vošli do pracovne, kde už sedeli viacerí lekári. Mali službu, o niečom sa rozprávali. Tvárili sa vážne, keď ho zbadali, prestali hovoriť. Jeden z nich mu ponúkol miesto na sedenie.

„Pane, pôjdem rovno k veci. Ak váš syn nedostane náhradné srdce, zomrie. Jediné riešenie je transplantácia, ktorá musí byť vykonaná čo najskôr. Najhoršie na tom všetkom je, že detské transplantácie robia len v Bratislave. Už samotný prevoz malého pacienta bude veľmi náročný, ale musíme to skúsiť, je to jediné riešenie. Neviem, či tak narýchlo nájdeme nejakého darcu. Dovtedy sa budeme snažiť vášho syna udržať pri živote. O hodinu ho budeme operovať, no ak nedostane nové srdce, jeho šance na život sú malé. Všetko sa komplikuje tým, že jeho pľúca nefungujú dobre. Okrem toho je váš syn malý a slabý. Je mi naozaj ľúto, že pre vás nemám lepšie správy. Ale nechcem vás klamať a dávať vám falošné nádeje. Ak chcete, môžete počkať na chodbe, ale podľa mňa by ste mali ísť domov. Vaša manželka sa prebrala, je veľmi slabá a unavená. Choďte za ňou, no zatiaľ jej nič nevravte. Poviete jej to zajtra. Súhlasíte? Je vám dobre? Michal, daj mu pohár vody.“

Mladý lekár vyskočil a podal Stanovi pohár s minerálkou. On ho vďačne prijal a smutne na nich hľadel. Až také vážne správy nečakal.

„Dúfal som, že mi poviete niečo optimistickejšie. Že máme nejakú nádej, že všetko je omyl a môj syn bude o pár dní zdravý. Ďakujem vám. Mám v zahraničí priateľov a známych, kedysi som veľa cestoval a fotografoval. Tam sú iné možnosti, zoznamy darcov orgánov na transplantáciu. Myslíte, že by som mal niekoho osloviť? Že by to pomohlo?“

Lekári na neho pozreli s obdivom. Ak podobné správy povedali iným rodičom, väčšinou sa nervovo zrútili a plakali. Tento otecko si napriek všetkému zachoval chladnú hlavu. No niekto takto uvažovať musí.

„Poradíme sa a najneskôr zajtra poobede vám oznámime výsledok. Ešte dnes zatelefonujem do Bratislavy do detského kardiologického centra. Sme v kontakte, dúfam, že nám vyjdú v ústrety. Začali sme boj s časom a verím, že ho vyhráme. Väčšinou sú také malé deti veľkí bojovníci. Do videnia pán Novotný.“

Stano podal všetkým ruku a odišiel za Evou. S plačom sa mu vrhla do náručia. Niečo nezrozumiteľné mumlala. Preto ju tíšil v náručí a bez prestania hladkal. Mohol jej v takom stave povedať, že ich syn práve bojuje o život? Nemohol. Vonku už bola tma, keď sa rozlúčil. Eva ostala vo svojej izbe sama. Dohodli sa, že príde zajtra doobeda po vizite. Odišiel do svojho bytu, kde vyčkával sestru. Pobehoval po byte ako zúrivé zviera. Potom začal hľadať notes, kde mal adresy svojich zahraničných priateľov. Začal telefonovať a potom aj zapisovať informácie do zošita, ktorý našiel vo svojom stole. Takého rozrušeného ho našla Zuzana. Vedela, že teraz sa nemôže na nič pýtať, preto šla do kuchyne. Tam našla tašku, v ktorej bol nákup z nemocničného bufetu. S chuťou jej vlastnou sa pustila do čokoládovej tyčinky, mala za sebou náročný deň. Medzitým umyla riad, trochu v kuchyni poupratovala, bola skoro polnoc, keď ju brat vzal na vedomie. Nikým nerušený sa mohol sústrediť na hľadanie riešenia pre svojho malého syna. Vlastne sa všetko dozvedela počúvaním bratových telefonátov. Každému známemu vysvetlil, čo sa stalo a čo potrebuje. Všetci mu sľúbili pomoc. Stano bol dobrým priateľom a  skvelým fotografom, preto mal veľa ochotných známych. O jednej po polnoci sa Zuzana presunula do detskej izby a od únavy zaspala. Stano zaspal až nad ránom. Premýšľal o svojom živote. Život osamelého muža sa zmenil na život otca a manžela, ktorý musí riešiť neľahké problémy. Do Evy sa zamiloval na prvý pohľad a odkedy boli manželia ju miloval ešte viac. Ona bola plachá a občas trochu hysterická, často tajne plakala. Myslela si, že on o tom nevie. Nechcel sa jej vypytovať, ženy v tehotenstve boli často náladové. Ani netušil, že to má svoju príčinu. Keby bol vedel, že za tým všetkým stojí Erik, dávno by si to s ním vybavil. Najradšej ručne. Na takých mužov, ako je Erik platí jediné. Tvrdá päsť. Ale Stano nebol z tých, čo riešia konflikty násilne. Radšej si všetko vydiskutoval a dohodol sa na nejakom riešení. Lenže nie vždy je riešenie len tak po ruke. Rozhodol sa, že zatelefonuje svokre. Má právo vedieť čo sa stalo. Patrik je jej vnuk. Urobil tak hneď ako sa prebudil. Helena tak kričala, až si myslel, že sa zbláznila. Naozaj nemala k šialenstvu ďaleko, pretože to, čo nasledovalo sa inak ani nazvať nedalo. Stano odišiel do nemocnice, Zuzana do práce. Znova sa mali stretnúť v jeho byte.

Helena si balila veci. Chystala sa za dcérou a vnukom do nemocnice. Keďže kvôli diaľke sa jej na jeden deň neoplatilo ísť, rozhodla sa, že ostane dovtedy, dokedy to bude potrebné. So zaťom sa dohodli, že bude bývať uňho. Sústredene vyberala oblečenie, striedavo chodila do kúpeľne, spálne a kuchyne, aby si vzala všetko, čo bude potrebovať. Milan ešte spal. Už dlho sa spolu nerozprávali. Nie, že by nemali o čom, ale nechceli otvárať témy, pri ktorých by sa znova hádali. O svojej dcére nehovorili, no Milan počul, ako sa s dcérou rozpráva. Nemohol prežrieť poníženie, ktoré mu spôsobila, stále bol na ňu nahnevaný, no akosi podvedome chcel vedieť, čo robí. Tajne dúfal, že bez neho sa jej darí zle. Bol zlostný, keď počul, že je s manželom šťastná. Nevedel si predstaviť  chlapa, pre ktorého opustila Erika a dokonca bola spokojná.  Prečo vliezla do postele celkom cudziemu mužovi? Túto otázku si kládol denne, no odpovede sa nedočkal. Opýtať sa dcéry nemal odvahu. Vlastne stále nevedel kde býva a ani nechcel vedieť. Jeho kolegovia a podriadení si za jeho chrbtom klopkali na čelo s tým, že mu asi preskočilo. Čo je to za otca, keď sa nezaujíma, kde žije jeho jediná dcéra? Nahlas mu to nepovedal nikto, všetci mali z neho strach, alebo si ho nechceli pohnevať.  Helena už mala veci zbalené, práve si zapínala kabátik na kostýme, keď z poschodia zišiel dole Milan. Nahnevane na ňu zrúkol, ako bolo jeho zvykom. Žiadne dobré ráno, ako si sa mala, nič také. Helena bola na to zvyknutá, no inému človeku by jeho slová zneli surovo.

„No kamže, kamže? Kam sme sa vybrali? Ideš si dať lakovať pazúriky? Stará chcela mladou byť a zabudla sa pozrieť do zrkadla.“

Zlostne naňho pozrela. To, že ju urážal skoro denne brala ako samozrejmosť, no v situácii, v ktorej sa nachádzala jej rodina na podobné reči nemala náladu.

„Prestaň! Stalo sa nešťastie. Tvoja dcéra predčasne porodila, náš vnuk je v ohrozené života. Idem do nemocnice za Evou a Patrikom. Tak sa volá náš vnuk. Teba to asi nezaujíma, zostaň si tu s tým svojim Erikom. Neviem, kedy sa vrátim, možno tam zostanem niekoľko dní. Patrik potrebuje pomoc. Ak mu v krátkej dobre netransplantujú nové srdce, môže zomrieť. Mal by si sa starať o svoju rodinu, nie o svoje milenky. Máš známosti a peniaze, mal by si sa prejaviť ako zodpovedný starý otec. Tak čo? Ideš so mnou, alebo čo?“

Podráždene mu odvrkla. Milanom až hrklo, pretože si dovolila niečo mu povedať. Trochu sa zahanbil, no hrdosť nepovolila.

„Nie, čo si navarila, nech si zje. Nebudem nikoho o nič prosiť. A nebudem podporovať zdravotníctvo. Niekto si ulieva štátne peniaze a ja to mám potom zaplatiť? Nie. Nech sa len doktori starajú. Ak chceš, choď, ale so mnou nepočítaj. Ani s mojimi peniazmi.“

„Ty beštia! Vlastnej dcére odmietaš pomôcť?! Čo si ty za človeka? Druhý by dal posledné, aj to čo nemá a ty sa  topíš v peniazoch a je ti ľúto dať omrvinku za zdravie svojho vnuka? Aj sa s tými svojimi peniazmi zadrhni! Ale to ti hovorím, ak sa Patrikovi niečo stane a ty si mohol pomôcť no nechceš, rozvediem sa s tebou! Mám ťa dosť! A nemysli si, že ma len tak vyhodíš z domu. S holým zadkom odtiaľ neodídem, to ti vravím už teraz! Nemám čas a hlavne chuť sa s tebou baviť, musím ísť, moja rodina ma potrebuje. Zbohom.“

Vzala kufor, kabelku a zlostne vyšla na ulicu. Tam ju čakal taxík, ktorý ju odviezol na železničnú stanicu. Cesta vlakom síce trvala niekoľko hodín, no jej sa zdalo, že len teraz odišla z domu. Celý čas myslela striedavo na muža, syna, dcéru, zaťa a vnuka. Veľmi sa tešila a tajne dúfala, že narodenie nového člena rodiny urobí z jej muža iného človeka. Nie všetky sny sa však splnia.

Milan medzitým behal po dome. Bol hladný, chcel sa naraňajkovať a keďže mu žena nič neprichystala, začal si robiť raňajky sám. Nebol na to zvyknutý, preto bol nešikovný, všetko mu padalo z rúk. Obaril sa vodou z kanvice, porezal nožíkom, keď si chcel odrezať salámu. Nakoniec všetko zlostne hodil do drezu. Nechtiac buchol do dvierok, ktoré sa odtrhli. Od hnevu začal trieskať so všetkými dvierkami, vyhadzoval taniere, šálky, všetko čo našiel. V posledné dni bol sústavne podráždený. Najviac ho zlostilo to, že Helena už nebola na ňom závislá. Ani finančne, ani psychicky. Ovládal ju dlhé roky, celé manželstvo robila len to, čo chcel on. Zrazu sa vzoprela. Riadila jeho firmu, nezdieľala jeho názory, oponovala mu, starala sa o dcéru, hoci jej to výslovne zakázal. Smiala sa mu do očí a on bol bezmocný. Chcel ju znova udrieť, pohrozila mu, že ak to urobí, pôjde rovno do väzenia. Videl na nej, že to myslí vážne, preto si vybíjal zlosť na svojich podriadených. Jeho nálady sa striedali z minúty na minútu, jeho rozhodnutia si navzájom odporovali. Takýto podráždený  liezol na nervy všetkým, často aj sám sebe, ale pomôcť si nevedel a ani nechcel. Nedokázal akceptovať iný názor len svoj, stal sa neznesiteľným. Preto viacerí jeho dlhoroční spolupracovníci a zamestnanci rozmýšľali o výpovedi, dvaja nakoniec svoje myšlienky premenili na skutočnosť. Už nemohli zniesť jeho nezmyselné chovanie a reči. Aj jeho dlhoročný priateľ a obchodný partner s ním ukončil spoluprácu. Náhodou si vypočul jeden jeho telefonický rozhovor s Helenou. Pohádali sa a odvtedy ho nekontaktoval. Aj obchody odvtedy akosi nešli, jeho partner mu prebral zákazníkov. A to bol možno len začiatok jeho problémov.

„Šľak aby to trafil! Tá bláznivá ženská si len tak odíde! Ale to jej nedarujem. Len nech sa vráti! Len nech sa vráti, tá ešte uvidí! Ani cent jej nedám! Ani cent! Mrcha jedna nevďačná! Čo ma je po nejakom decku! Má otca, nech sa oňho postará, nech vie, čo sú to problémy. Určite im budem pomáhať, už len to! Eva je dospelá, nech si poradí, keď vedela vliezť do postele dajakému hochštaplerovi, tak nech si poradí aj teraz. Nechcem ju viac vidieť, dievčisko jedno nevďačné.“

Ešte dlho vykrikoval všelijaké urážky, jeho zlosť zdá sa nemala konca. No potom rezignovane kývol rukou, šiel k baru a vzal jednu z mnohých fľašiek. Otvoril ju a napil sa rovno z fľaše. O chvíľu sa blažene usmieval.

„Kašlem na vás všetkých, nikoho nepotrebujem. Nikoho! Choďte všetci do riti! Bezo mňa aj tak nič nedokážete! Ste nuly! Nuly!“

To boli posledné podráždené slová. Potom už len pil, kým nebola fľaša prázdna. V alkoholovom opojení sa usmieval, potom zaspal. Ostatní členovia jeho rodiny mali iné starosti.

Eva sa o Patrikovom stave dozvedela náhodou. Stano sa dohodol so Zuzanou, že jej to povedia o pár dní, nebola na tom dobre ani psychicky, ani fyzicky. Bola slabá, točila sa jej hlava, nechutilo jej jesť. Dojčiť nemohla, musela mlieko odsávať. Prsia ju boleli, no bolela ju hlavne duša. Niesla mlieko sestričkám a nechtiac si vypočula ich rozhovor. Od prekvapenia vykríka, fľaša s mliekom jej vypadla z ruky. Ušla do svojej nemocničnej izby, hodila sa na posteľ a dlho plakala. Nešťastnú ju našiel Stano. Domyslel si, že už asi všetko vie. Mal pre ňu celkom dobrú správu. Jeho kamaráti pomohli, srdiečko na transplantáciu bolo pripravené na cestu. Malo byť na Slovensko privezené o tri dni. Jeho známy v zahraničí zaplatil všetky náklady. Bol Stanovým obdivovateľom, jeho fotografie zdobili celý jeho dom a rozhodol sa pomôcť. Náklady na transplantáciu a prevoz boli vysoké, ale on si ich mohol dovoliť. Preto sa Eva so Stanom utešovali a čakali na to, kedy im dovolia objať Patrika.  Medzitým pricestovala Helena. Všetci traja sa zvítali, Eva plakala v matkinom náručí. Stano odišiel do práce. Oznámiť svojim nadriadeným, že bude potrebovať niekoľkomesačné voľno.