Choď na obsah Choď na menu
 


BOSORČA

Vydalo sa bosorča na cestu,

vzalo na ňu pásikavú vestu.

Neľahký je veru kabát väzňa,

ťažko bude žiť bez vína, rezňa.

 

Pozerá vôkol seba smelo,

všetkým je zrazu veselo.

Vidiac malú škratu v meste,

povedať chcela som presne.

 

Presne takto vyzerajú tí,

v kabátoch zlosti  odetí.

Čo medzi nás chodia hrdí,

V dušiach svojich zlí a tvrdí.

 

Chodilo bosorča odvážne,

stretávam len tváre vážne.

Prečo sa tu nik nesmeje?

Nežný úsmev vietor odveje.

 

Malý chlapec poslal ho preč,

všetkým zrazu zmrzla reč.

Nikto doteraz nemal odvahu,

no chlapci majú takú povahu.

 

Prečo sa človek stáva nesmelým?

Len preto, že je zrazu dospelým?

Pretvárka má peknú masku,

preto máme ďalšiu vrásku.

 

Plače bosorča pri matke bosorke,

zatína päste vo svojej komôrke.

Vrátim sa a potom ti ukážem!

Svetu, aj chlapcom rozkážem!

 

Prešli roky, prešli celé storočia,

vyrástlo do krásy naše bosorča.

Krásny chlap, čo lásky je hoden.

Denne stretávam nejeden model.

 

Za krásu nenávisť schováva,

aj s tebou sa občas zhovára.

Vieme to, no mlčíme všetci,

chodíme spútaní, sťa vo vreci.

 

Malé chlápätko ho spoznáva,

V uliciach bedač sa zhovára:

Veď je to bosorča od tej bosorky,

čo má na svedomí všetky motorky!

 

Uteká do svojej tmavej skrýše,

Od zlosti, strachu dlho sa kolíše.

Čo robiť? Utekať, či ostať tu?

Mám predsa svoju robotu!

 

Ostalo bosorča na zemi s nami,

postáva na ulici, občas aj s vami.

Že ho nepoznáš mi nehovor,

je to taký úžasný, krásny tvor.



Čo ťa svojou nádherou očarí,

potom svojím jedom otrávi.

Musela som písať tieto slová,

opakuj si ich znova a znova.