Choď na obsah Choď na menu
 


KTO VLASTNE SOM

27. 1. 2013

Som len slabý odvar seba samej.

To už ani nie som ja.

Vravím si pri pohľade do zrkadla času.

Kam sa stratilo to dievča s plachými očami srnky?

Čo sa stále smialo a iným radosť rozdávalo?

Zmenilo sa na ženu, čo v živote má pech.

I lásky plný mech.

A predsa ho nik nechce.

Život i mňa zmenil na nepoznanie,

už to nie je dievčenské hranie.

Dni plné práce, radosti, lásky hnevu i strachu

urobili svoje.

Čoho sa vlastne bojím nielen ja?

Choroby?

Prázdnoty?

Samoty?

Chudoby?

Neúspechu?

Že mladosť stratila sa kdesi preč?

A to mi vzalo na dlhé roky reč.

Reč detskú i dievčenskú.

Kto vlastne som?

Sama neviem

a v nočnej tme sa pýtam samej seba.

Viem len to, že som:

Žena.

Ľúbiaca i smútiaca.

Smejúca i plačúca,

Dráždivá i cudná.

Vábivá i skromná.

Divoška i tichá.

Odvážna i nesmelá.

Úspešná i sediaca v kúte.

Občas sa však cítim ako nepotrebná odhodená handra,

čo je dobrá len na umytie špiny celého sveta.

Kedysi bola som princeznou malou,

čo jej mama čítala  rozprávky o drakoch

a čakala na princa, ktorý jej znesie modré z neba.

Z vysokej veže dnes kráľovná hľadí,

skrotila samu seba a dnes  iným radí.

Rozvážne slová vraví svojmu kráľovi.

I jemu zbeleli kedysi čierne  vlasy.

Možno od

starostí,

pokory,

skromnosti,

hnevu,

poníženia i zlosti.

No hlavne z lásky.

Často sa ma pýta, kto vlastne som.

A ja mu vravím jedno a to isté:

som navždy tvoja princezná,

ktorá čaká na tvoje teplé objatie,

len jej časom zbeleli vlasy.

zo zbierky PONDELKOVÉ

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.