Choď na obsah Choď na menu
 


ROMAN A JÚLIA ukážka z prvej kapitoly

19. 9. 2011

Kapitola I.

 

 

Mladá žena zaklopala na dvere a na vyzvanie vošla dnu.
Bojazlivo pozrela na ženu sediacu za kancelárskym stolom a
nesmelo sa opýtala.
„Šéfka, je tu ešte jedna kandidátka. Prišla neskoro, vraj
nemohla skôr. Prijmete ju?“
„Ale áno Marika, lebo z tých, čo tu boli pred ňou, som si
nevybrala ani jednu. Všetky boli síce pekné, ale nevedeli
odpovedať ani na jednoduché otázky. Nech vojde. Možno táto
posledná bude tá pravá. Už nemôžem čakať, konkurz trval
týždeň a nikoho sme nevybrali.“
Júlia si pohladila aj tak perfektný účes. Husté medené vlasy
mala stiahnuté do prísneho uzla, ktorý bol skrútený a
sponkami pripevnený na temene hlavy. Neodstával ani vlások.
Majiteľka hustých vlasov si dala záležať, aby bol účes každý
deň dokonalý. Jej čelo prezrádzalo, že sa častejšie mračí, ako
smeje. Svedčila o tom hlboká vráska nad krásne tvarovaným
obočím. Ku skoro dokonalému tvaru pomohli pravidelné
návštevy kaderníckeho salóna. Na tvári mala okuliare, ktoré
tvári dodávali ešte prísnejší výraz. Aspoň sčasti zakrývali
zelené oči. Mnoho ľudí ešte dlho spomínalo na pohľad do tých
nádherných zaujímavých očí. Plné ružové pery privádzali
mnohých mužov do rozpakov, lebo aj napriek krásnemu tvaru
sa neusmievali skoro nikdy. Jedného muža už dlhé roky trápila
myšlienka, prečo sa táto krásna, mladá a hlavne zaujímavá
žena neusmieva vôbec. Osem rokov ju videl len sústredenú,
zamračenú, prísnu, ale nikdy nie usmiatu. Aj keď bol jej
nadriadeným a majiteľom firmy, aj tak jej nikdy nepoložil
otázku, aby sa dozvedel odpoveď. Stačilo sa len opýtať, ale
odpovede sa bál. Tušil, že v jej minulosti bolo niečo, čo ju
donútilo správať sa odmerane ku všetkým, jeho nevynímajúc.
Aj preto ho priťahovala, lebo bola tajomná. Tajomná, krásna,
nedosiahnuteľná, hoci bola blízko. Vo firme si vyslúžila
prezývku „ľadová kráľovná“, lebo pohľad jej zelených očí
veľa ľudí zmrazil na dlhé chvíle, ak sa majiteľka krásnych očí
nahnevala.
Júlia Ambrózyová urobila niekoľko pohybov počítačovou
myšou a pozrela na vchádzajúcu dievčinu. Asi dvadsaťročné
dievča vošlo dnu a prijalo ponúknuté miesto.
Svetlovlasý anjelik.
Preletelo hlavou ekonómke firmy. Zo začiatku malo dievča
trému, ale neskôr sa osmelilo a úprimne odpovedalo na všetky
otázky. Nebolo ich málo, ale o niekoľko minút sa dve mladé
ženy rozprávali nenútene, obe boli spokojné s výsledkom
rozhovoru. Júlia bola pokojná, pretože konečne prišiel na
konkurz niekto, kto aspoň v niečom splnil očakávania a
predstavy o jej novej asistentke.
„Zajtra môžete nastúpiť, stanete sa mojou asistentkou.
Nástupný plat vyhovuje vašim predstavám, zajtra na
personálnom oddelení budete informovaná o tom, ako to vo
firme funguje. Pracovná doba je od siedmej do pol štvrtej.
Občas síce zostávame dlhšie, ale nie je to pravidlo. Dohodli
sme sa na pracovnej náplni a keďže vám vyhovuje, tak sa
uvidíme zajtra ráno. Som rada, že ste prišli. Nabudúce
nemeškajte, táto vlastnosť nie je dobrá, hlavne pre asistentku
vedúcej ekonomického úseku nie je vhodná vôbec. Tešilo ma,
do videnia zajtra.“
Mladá žena vstala a odišla. Bola rada, že konečne našla
zamestnanie. Po mnohých konkurzoch už strácala nádej a ona
zamestnanie veľmi potrebovala. Bola v rozpakoch, pretože jej
nová nadriadená na ňu urobila silný dojem. Ona, mladá
a neskúsená, bude pracovať pre túto zaujímavú ženu. Hneď
prvýkrát na ňu emotívne zapôsobila. Hlavne tým, že bola
priama a úprimná a nič pred ňou neskrývala. Čakala ju
neľahká práca. Robiť asistentku v súkromnej firme nechcela,
mala o svojej práci iné predstavy, ale využila príležitosť, ktorá
sa jej ponúkala. Tak ju chytila za pačesy. Veď každý nejako
začína.
Júlia stlačila na telefóne niekoľko tlačidiel a zavolala svojej
súčasnej asistentke, aby prišla, pretože jej potrebuje niečo
povedať.
Marika, do dnešného dňa ešte asistentka Júlie, už bola
prichystaná, že pôjde domov. Neodišla, čakala na pokyny
svojej nadriadenej. Pre Júliu sa pracovná doba ešte zďaleka
neskončila.
„Potrebujete ešte niečo?“
spýtala sa nesmelo. Svojej šéfky sa bála ako väčšina
zamestnancov. Marika bola dvadsaťpäťročná, štíhla, slobodná
žena, s krásnymi dlhými vlasmi, čiernymi, ako noc. Jej hlboké
modré oči mnohých mužov dráždili a zvádzali. Vyzerala ako
bábika. Krehká a zraniteľná. A preto nikdy nebola bez
mužskej spoločnosti, vždy sa nejaký našiel, čo podľahol jej
čaru. Ale ona nevydržala dlho ani s jedným. Vždy jej na
každom niečo prekážalo. Alebo jej nápadník nedostatočne
obdivoval jej krásu, čo ona nemohla zniesť. Jeden čas sa
dokonca pokúšala zviesť aj svojho nadriadeného, majiteľa
firmy, ale ten jej dal patrične najavo, že si neželá také
správanie. Bol totiž už dlhé roky zaľúbený do inej ženy.
Mladá žena bola oblečená podľa poslednej módy, trochu viac
vyzývavo, ale vkusne. Už na začiatku jej Júlia povedala, aby si
uvedomila, že nie sú na diskotéke, ale v práci. V zamestnaní
od nej požaduje určitý stupeň správania a obliekania, vo
voľnom čase si môže robiť, čo chce. Keďže Marika nechcela
prísť o zamestnanie, tak radšej zvolila ústup. Zistila totiž, že
oproti sebe má silnú konkurentku a nechcela prísť o dobre
platené miesto.
„Marika, zajtra ráno príde slečna Anna Zubrická, tá, ktorá tu
bola pred chvíľou. Vybrala som si ju za svoju asistentku, vy
prejdete na oddelenie finančnej učtárne. Budete mať na
starosti úhrady faktúr, prijímanie objednávok a sledovanie
financií. Patrične vám bude upravený plat. Nemusíte mať
obavy, menej nedostanete. Keďže ste vo firme nejaký piatok,
tak vám plne dôverujem, nesklamte ma. Oľga odchádza na
materskú, tak potrebujeme niekoho namiesto nej. Časom sa
situácia zmení a vy prejdete na iné miesto, ak by vám práca
nevyhovovala. Ale teraz je situácia kritická a nie je iná
možnosť. Možno sa vám to nepáči, tak mi povedzte váš názor.
Čakám.“
„Slečna Júlia... šéfka...“
habkala mladá žena.
„Marika! Prestaňte sa ošívať a povedzte, čo si myslíte! Viete,
že neznášam nerozhodných ľudí!“
„Šéfka, viete, no...  ja súhlasím, len sa bojím, že nebudem
spĺňať vaše predstavy. Ste príliš náročná. Pousilujem sa, aby
som vás nesklamala.“
„To sa mi páči. Teraz choďte domov, je po pracovnej dobe,
nechcem vás zdržiavať. Nechajte mi na stole poštu, neskôr si
ju prečítam. Aspoň sa ma zbavíte, keď budete pracovať na
inom oddelení. Viem, že zo mňa máte niekedy strach, ale
nemajte obavy, neublížim vám. Nie tak, ako by ste si mysleli.
Len som tvrdá, lebo život je tvrdý. Konkurencia nespí, na to
nezabúdajte. Ak by sme poľavili, prevalcovali by nás a všetci
by sme boli bez práce. To dúfam nechcete. Tak bežte, vonku
je krásny deň, užite si ho. Do videnia zajtra.“
„Vďaka. Do videnia.“
Mladej žene nebolo treba dvakrát hovoriť. Otočila sa a rýchlo
odišla. Mala stretnutie s novým nápadníkom a nechcela ho
nechať dlho čakať. Čo keby si to rozmyslel? Potrebovala
obdiv mužov každý deň, inak bola nepokojná. Mala takú
povahu, život bez obdivných mužských pohľadov pre ňu nebol
životom. Nechcela sa viazať, jednoducho si chcela užiť
slobodu a možnosti, čo jej ponúkali iní. „Tak prečo ich
nevyužiť?“ hovorila si. Nepáčilo sa jej, že ju preložili, ale
nechcela prísť o miesto. Vo firme, kde pracovala, platili dobre
a včas. Len jej bolo ľúto, že nebude mať v pracovnej dobe
toľko možností, aby sa „uliala“ z práce a vybavila si súkromné
záležitosti, ktorých bolo požehnane.
Vždy totiž musela mať najnovší model šiat, ktorý dostali do
niektorého z butikov. Ak sa tak nestalo, bývala podráždená a
Júlia nechcela konflikty kvôli takým pletkám. Tak sa často
tvárila, že tým výhovorkám verí. Marika ju tými smiešnymi
výhovorkami kŕmila často. Bola s ňou spokojná. Tak
prižmúrila oči, keď išlo o parádu.
Aj keď sa ona sama obliekala prísne a stroho. Jednoduchý
kostým tmavšej farby, najčastejšie tmavomodrej alebo čiernej,
biela blúzka. Jemný make up, jemný rúž. Ak by sa občas
usmiala, bola by dokonale krásna. Ale ona sa neusmievala
vôbec. Občas preletel jej tvárou tieň, ktorý naznačoval niečo
ako úsmev, ale ten tieň bol príliš slabý, aby zmenil trvalý stav.
Pôsobila chladne a odmietavo a svoju prezývku si zaslúžila.
Ak sa rozčúlila, tak kričala a vtedy sa jej podriadení báli. V
poslednom čase zvyšovala hlas často, lebo problémov bolo
veľa a niektorí jej kolegovia si neplnili svoje povinnosti tak,
ako si predstavovalo vedenie firmy a ako sa od nich
očakávalo. Veľa ľudí nevedelo, že dokončuje prácu za
mnohých, aby firma fungovala. Konkurencia čakala len na
chybný krok. Firiem, ktoré vyrábali dámsku a pánsku
konfekciu, bolo veľa. Udržať sa na vrchole a mať pravidelne
opakujúce sa objednávky a odberateľov bolo niekedy na
hranici ľudských možností. Cítila zodpovednosť za všetkých,
ktorí tu pracovali. Firma mala sto zamestnancov vo výrobe a
desať administratívnych a technických pracovníkov, vrátane
jej a majiteľa. Mnohí z nich tu pracovali od začiatku a tie
začiatky vôbec neboli ľahké. Rozbehnúť firmu nebolo
jednoduché, vydobyť si miesto na trhu vyžadovalo nadľudské
úsilie, ale stálo to za námahu. Firma mala stále viac
objednávok, ľudia prácu a výplatu načas. Za tým všetkým bolo
veľa práce Júlie a majiteľa firmy.
Vtedy na začiatku to bolo naozaj ťažké. Úver striedal úver,
zamestnanci si podávali kľučky. Majiteľ firmy zúril, hádky
boli na dennom poriadku. Jeden čas mala sto chutí dať
výpoveď. Keď mu navrhla ukončenie pracovného pomeru aj
ona, tak sa trochu zmenil. Tri mesiace prežívali skutočnú
krízu, lebo odišlo veľa šikovných ľudí. Výplaty boli malé,
robilo sa od rána do večera. Tisíckrát mu vysvetľovala, že
musí ľuďom zaplatiť, lebo inak sa nepohnú z miesta. Nedal si
povedať. Raz nedodržali termín objednávky. Stálo ich to veľa
peňazí a strašne sa pohádali. Spýtala sa ho, či by aj on
pracoval za taký smiešny peniaz, ako jeho ľudia. Na pár
sekúnd onemel a potom z neho vyliezlo, že nie. Vidí ten deň,
ako by to bolo včera. Vykričala mu, že si môže robiť sám, ona
má toho plné zuby. Ak sa chce niekam dostať, musia mať vo
firme odborníkov, ktorých treba zaplatiť. Lebo, ak si budú
ľudia stále podávať kľučky, nikto sa nazapracuje a stále budú
mať tie isté problémy a neposunú sa nikam. Chcel žiť na
úrovni, mal vysoké nároky, chcel byť na vrchole. Júlia mu
vysvetlila, že sa tam dostane, ale na začiatku ju musí počúvať.
Vôbec ju nechcel počúvať. Kričali na seba každý deň. Jedného
dňa napísala výpoveď a nechala mu ju na stole. Odišla domov
a dva dni nebrala telefón. Neprišiel za ňou, poslal kolegu.
Dala sa prehovoriť, ale stanovila si podmienky. Keby ich
neprijal, odišla by. Nakoniec ich prijal, ale mračil sa ešte
týždeň. Potom sa ľady prelomili a firma sa ako-tak rozbehla.
Vystriedalo sa veľmi veľa ľudí. Veď kto by chcel drieť za
minimálnu mzdu? Postupne sa situácia zlepšovala.
Pracovný kolektív sa ustálil, až kým sa dostal do súčasnej
podoby. Škrípanie zubami na oboch stranách prešlo, práce
bolo dosť, úvery splatili a začali sa stavať na nohy. Potom
prišla jedna veľká objednávka a oni sa dostali na popredné
miesto medzi odevné firmy v ich regióne. Ľudia síce hundrali,
ale mali prácu nielen v sezóne. Výplatný termín dodržiavali
ako jedna z mála firiem široko-ďaleko. Keď si na to spomenie,
je rada, že toto obdobie majú za sebou. Stálo ich to veľmi veľa
nervov a aj zdravie si vyžiadalo svoju krutú daň. Každodenný
stres urobil svoje. Ale koho to zaujímalo? Nikoho.
Chystala sa pracovať do večera. Každý deň pracovala od
šiestej ráno do neskorého večera. Zamestnanci nemohli
pochopiť, prečo mladá žena usilovne pracuje, keď oni ešte len
prichádzajú do práce a ostáva v nej, keď sa oni ponáhľajú
domov. Keďže bola slobodná, tak si mohla dovoliť tráviť celý
deň v zamestnaní, mysleli si mnohí. Robila to preto, lebo ju
práca napĺňala a nechcela stále myslieť na svoju minulosť,
ktorá ju prenasledovala ako nočná mora aj po dlhých rokoch.
Často, skoro denne, chodila na pracovné jednania mimo
budovu, v ktorej mala sídlo ich firma a potom poobede alebo
väčšinou po pracovnej dobe čítala poštu, odpovedala na listy,
prezerala účtovníctvo, vybavovala objednávky a kontrolovala
pracovné maily. Bolo toho dosť, čo musela stihnúť. Ešte
dávnejšie bola celý mesiac chorá a firma mala vtedy veľké
problémy. Majiteľ odcestoval v tom istom čase, keď bola
práceneschopná a niektorí konkurenti využili neprítomnosť
dvoch dôležitých ľudí vo firme. Odberatelia neplatili  včas a
obaja s majiteľom museli vynaložiť značné úsilie, aby sa firma
dostala do normálnych koľají. Pretože sa chcela vyhnúť
podobnej situácii, pracovala tvrdo každý deň.

 

Pokračovanie sa dozviete v knihe.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.