Choď na obsah Choď na menu
 


Dášenka a Mášenka

20. 1. 2009

Zoznámenie

Keď počujem mená Dagmar a Mária spomeniem si na dve slečny, dve kočky. Jedna je dávno dospelá a volá sa pani Dagmar. A tá druhá ... tá druhá je dávno v nebi.

Nebudem vás napínať, začnem hneď od začiatku.

Moja dcéra Dagmar, vtedy Dáška, alebo skôr Dášenka mala štyri roky. Ako všetky deti chcela zvieratko. Dlho som odolávala, lebo aj tak by všetka starostlivosť o domáceho miláčika a zvlášť v byte padla len na mňa. Prišlo leto, s ním prázdniny a voľno. Dovolenky  a vytúžené dni ničnerobenia. Naša Dášenka bola cez školský rok u svojej starej mamy, ktorú nadovšetko ľúbila. Moja mama ju rozmaznávala a ja som sa potom hnevala. Viedli sme nekonečné rozhovory, čo sa smie a čo nie.

Samozrejme, že som musela ustúpiť, lebo Dagmar si aj tak vydupala svoje. Manžel bol jej spojenec, samozrejme, že spolu s dedom a starou mamou. Preto som bola so svojimi názormi a podmienkami sama. Nuž, čo robiť, podvolila som sa. Len som našej všetečnici pripomenula, že sa bude o zvieratko musieť starať sama. Horlivo prikývla, veď o tom ešte nemala ani zdania.
Ja áno a oblieval ma studený pot. Zase o jednu povinnosť viac. Už-už som chcela nadávať aj nahlas ale spomenula som si na mladé mamičky, ktoré tlačili kočík a vedľa pobehoval malý psík. Nakoniec som boj vzdala. Denno-denné výčitky a plač mojej inak roztomilej dcéry mi ničil  moje aj tak zničené nervy. V práci sme mali roboty vyše hlavy, ledva sme stačili urobiť jednu uzávierku a už tu bola ďalšia. Skrátka chaos. Nemohla som povedať nič, len nedávno som sa vrátila z materskej dovolenky a bola som rada, že mám dobre platené miesto. Podnik, kde som pracovala, mal sídlo neďaleko nášho bloku. Preto som radšej mlčala a pracovala ako včielka. Sídlisko bolo rozostavané. Viete si to predstaviť. Novostavba a s ňou spojené nemalé problémy.  Bola som mladá, niektoré moje kamarátky si ešte užívali slobodu a radosti s ňou spojené. Nebudem však  odbiehať od témy.

Bolo rozhodnuté, bude to pes. V jedno letné popoludnie som zobrala Dagmar za ruku a pešo sme šli horúcim mestom. Každý, kto mohol sedel v chládku, alebo doma. Slnko pražilo ostošesť, moja dcéra celú cestu švitorila, mlela piate cez deviate. Bola som unavená, pretože "Cestu za psíkom" predchádzala jedna z mnohých scén mojej inak veľmi vynaliezavej dcéry.

Deň predtým sme mali dlhý rozhovor o tom, aké zvieratká sú a ako sa o nich musíme starať. Vysvetlila som jej, že sa musí psíkovi páčiť, aby s nami chcel ísť k nám domov. Ona to vzala doslovne. Potom som ju uložila  spať a šla som do obývačky k mužovi. Pozerali sme spolu nejaký televízny program, rozprávali a smiali. Dagmar bola vcelku dobré dieťa, len strašne uvravená. Nestačili sme s mužom reagovať na všetky jej zvedavé otázky, nedala nám pokoj dovtedy, kým nebola s našou odpoveďou aspoň čiastočne spokojná.
Išla som ju ako vždy po nejakom čase keď zaspala skontrolovať. Opraviť paplónik, pohladiť, pritúliť. Otváram dvere do jej izby potichučky, aby som ju nezobudila. Moja milovaná Dagmar samozrejme nespala. Keby len to, ten strašný neporiadok v jej izbe ma rozzúril skoro do nepríčetnosti. Už-už som chcela začať kričať, no moja Dagmar ma poznala dobre a preto nahodila svoj nevinný detský výraz a jej veľké oči na mňa hľadeli vyčítavo  a skoro nechápavo.

"Mami, povedala si, keď  sa psíkovi nebudem páčiť, tak ma nebude chcieť. A ja sa mu predsa chcem páčiť.  Ktoré šaty si mám vybrať? Mami?  Mami, mami, mami!"

Podupkávala nohou nezbednica. Môj muž stál za mojím chrbtom a keď zbadal tú spúšť v detskej izbe, vybuchol do smiechu. Nie do smiechu, do hurónskeho rehotu! Myslela som, že ma porazí. Malá vymýšľa a on sa smeje! To by nazlostilo aj koňa! No, ale mohla som sa hnevať? Nemohla! Spolu sme vybrali šaty. Samozrejme že nové, ktoré dostala len nedávno. Už keď som jej ich dávala, videla som, že by si ich ani nevyzliekla, keby som ju nedonútila. Pousmiala som sa, ja som bola taká istá.

Vykračovali sme si ruka v ruke teplou ulicou, až kým sme neprišli k jednému domu. Moja mama poprosila jedného pána, uja Emila, ktorý choval domáce zvieratá, aby jedno malé šteniatko daroval jej vnučke. Nebol proti, veď sa zbaví jedného hladného krku. Nebol to pes s rodokmeňom, len taký pouličný oriešok. Zazvonili sme na zvonček pri bráne a čakali na majiteľa. Prišla otvoriť jeho manželka, staršia pani s milým úsmevom na tvári.

"Vitajte. Ako sa máte? Ty si tá malá slečna, čo chce psíka? Poďte ďalej, nech sa páči."

Posmelení vrelým prijatím vošli sme do dvora. Bol čistý, nikde ani smietka. Tým u mňa stúpli na cene, pretože ostatní gazdovia mali na dvore neorganizovaný chaos. Medzitým prišiel aj pán domu, ujo Emil. Zobral malú Dagmar za ruku a spolu kráčali k psej mame Málke. Aj som sa čudovala, že Dagmar ani nemukla, keď ju sused zobral za ruku. V tomto smere bola veľmi opatrná. Cudzím ľuďom nedôverovala. Aspoň som mala o jednu starosť menej. Tak dlho som jej vtĺkala do hlavy, že nesmie od neznámych ľudí nič zobrať, ani keby ten cukrík, alebo čokoládka boli veľmi dobré. Jedného dňa to pochopila a striktne  dodržiavala. Sami sme sa čudovali, aká je dôsledná. Ďalšiu vec, ktorú som ju naučila bolo, že nemá nikomu hovoriť, kde býva a čo máme doma. Medzi výnimky patrili  policajti, hasiči a lekári. Neraz sme potom zažili humorné situácie, ale o tých niekedy inokedy.

Fenka Málka mala krásne fialkové oči, ktoré na nás uprela s veľkým záujmom. Priblížili sme sa blízko  k jej malému potomstvu a ona sa hneď začala správať ako matka. Bola krotká, ale jej varovné oči zastavili každého. Ujo Emil začal ukazovať Dagmar jedno šteniatko po druhom. Ale malá slečna krútila nosom. Nepáčil sa jej ani jeden. Všetci sme boli zaskočení nečakanou situáciou. Veď predsa psíka chcela! Čo teraz?

"Dáška, nepáčia sa ti?  Pozri, tento je biely a má čierne uško aj noštek. Aha, aký pekný chvostík má. Je šťastný, že si prišla. A tento. Tento je ešte krajší, je celý hnedý, len na čele má biely fliačik. Ani ten sa ti nepáči? Ani tento čierny? Ani tento strakatý?"

"Nieéé ... "

Vyliezlo po nekonečných sekundách z malej Dagmar. Všetci traja dospelí sme zostali bezradne stáť. Malá slečna sa k nám otočila chrbtom so slzami v očiach. Vyparádila sa a všetko bolo zbytočné. Ani jedno šteniatko na ňu neurobilo veľký dojem. Boli krásne a rozkošné, liezli jedno cez druhé, ich mama Málka ich občas buchla papuľou, aby sa umúdrili. Ale malé psíky boli ako malé deti. Neposlušné a zvedavé, hravé a neposedné. Dagmar sa rozbehla po dvore. Vošla do stajne v bielych šatách a bielych sandálkach a mne sa zježili všetky chlpy. Ovládla som sa, len som hlasnejšie dýchala a snažila sa nevrieskať.  O niekoľko minút Dagmar vyšla zo stajne s prešťastným úsmevom na tvári. Sandále špinavé, šatočky fľakaté, slama vo vlasoch. Mňa obchádzali mrákoty, ale nadšený výraz mojej dcéry vo mne potlačil prvotné emócie. Radšej som sa   sústredila na to, čo ju urobilo takou šťastnou.

V náručí totiž stískala... mača.

"Ujo! Ujo! Toho psíka chcem!  Toho! Ten sa mi páči! Môžem si ho zobrať? Budem dobrá, aj mliečko budem piť. Nechám si ho. Dobre?"

Všetci sme sa nahlas rozosmiali a malá Dagmar na nás nechápavo hľadela. V náručí stále stískala malé strakaté mača, ktoré sa napodiv nebránilo. Bolo strapaté, špinavé, ale spokojné. Muselo sa jej veľmi páčiť, pretože mlieko neznášala a odmietala ho piť na zlosť celej rodine.

"To nie je psík, to je mačiatko. Páči sa ti? Naozaj ho chceš?"

Pýtal sa ujo Emil.

"Áno, áno! Chcem! Chcem! Môžem si ho zobrať domov? Mami? Mami..."

Pozrela som sa na pána Emila. Usmieval sa popod fúzy a súhlasne prikývol.

"Dobre, je tvoje. A aké meno mu chceš dať? Ako sa bude volať? Už si nad tým rozmýšľala?"

"Nie ... ale páči sa mi Miki."

"No ... Miki sa nemôže volať, je to dievčatko."

"Povedal si, že je mačiatko. Ja som dievčatko."

Múdro reagovala moja Dagmar. Skoro som sa rozosmiala. Radšej som sa na chvíľu otočila.

"To sa len tak hovorí. Nemôže mať mužské meno. Musíš vybrať nejaké iné. Je to mačacia slečna."

Kontroval ujo Emil. Tu sa ozvala teta Beta.

"Nemohla by sa volať Máša? Ty si Dáša, no a ona bude Máša. Čo ty na to?"

Dagmar chvíľu rozmýšľala a potom sa ozvala.

"Som Dagmar. Dáša ma volá dedo Jozef, keď ma chce nahnevať. Mama ma  volá  Dášenka. Vymysli druhe meno!"

Teta Beta po chvíli rozmýšľania povedala:

"Ak ty si Dášenka, tak mačiatku dáme meno Mášenka. Aj sa to rýmuje a Mášenka je pekné meno. Čo povieš?"

Dagmar mlčala. Ujo Emil čakal na reakciu mojej dcéry.

"Dášenka a Mášenka ... mne sa to páči."

Dodal po chvíli ticha.

"Dobre. Mášenka. Budeš Mášenka. Hej? Moja. Len moja Mášenka."

Pohladila pradúce mača. To na znak súhlasu priadlo hlasnejšie. My dospelí sme boli nečakaným správaním mojej dcéry dojatí. Po nejakej chvíli som zavelila.

"Ideme domov slečny!  Rozlúč sa Dášenka, aj ty Mášenka."

Podala som ruku na rozlúčku ujovi Emilovi, aj tete Bete, Dagmar vyčarila jeden zo svojich neodolateľných detských úsmevov a všetky tri sme sa pobrali domov.

Tak začal príbeh Dášenky a Mášenky.

Nikdy by som neverila, že jedno detské a mačacie priateľstvo vydrží toľký čas. Sedemnásť rokov bola našim kamarátom, priateľom, strážcom a ochrancom domova.

Ale o tom niekedy nabudúce.
 
Pokračovanie? Čo ja viem, možno áno. Záleží od detí. Malých, aj veľkých.





 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.