Choď na obsah Choď na menu
 


Ruža zo zálivu - krátka ukážka

13. 11. 2011

 Kapitola I.


"Nikolaj! Musím ísť na statok, postaraj sa o Annu. Prosím."

"Otec, dom je plný sluhov, nech sa o ňu postarajú oni. A o služobníctvo, ku ktorému patrí, sa nestarám."

"Nehovor tak, Anna nie je nijaká slúžka a zvlášť v tomto dome nie!"

"Otec, obaja vieme, že  je neurodzená a najdúch!"

"Áno, je, ale dohoda, ktorú máme, stále platí, pre všetkých je mojou chovanicou a tvojou nevlastnou sestrou."

Slová, ktoré vyriekol knieža Orlov, mali na mladšieho veľký účinok. Vyvolali v ňom hnev a podráždenie, ktoré nedokázal ani skryť, ani ovládnuť. Jeho reakcia bola neprimeraná. Vybuchol ako sopka.

"Anna, stále len Anna!!!  A ja nie som váš syn?!"

"Koľa! Si predsa môj jediný syn, dedič veľkého majetku. Moja pýcha, len ty to nechceš vidieť."

"Nedávali ste a nedávate mi to najavo! Niekedy mám pocit, že ani nie ste môj otec!"

"Čo to hovoríš?!"

Alexej Fjodorovič Orlov si ťažko vzdychol a chcel pohladiť syna. Ten sa uhol.

"Ako myslíš, ale aj tak sa o ňu postaraj. Á, skoro by som bol zabudol. Dnes bude vystupovať pred grófom Vorotynským a jeho rodinou. Len malé súkromné predstavenie. Budeme mať hostí, postaraj sa o nich. Príde aj najstaršia grófka, Katarína Vorotynská. Nezabudni, je to staršia dáma, má svoje vrtochy."

„Nemusíš mať obavy otec, o všetko sa postarám."

"Spolieham sa na teba. Na dnešné predstavenie som sa veľmi tešil. Na statku sú  problémy, ktoré majú prednosť, preto musím odísť."

„Otec, môžeme sa predsa vymeniť, pôjdem na statok, všetko vyriešim, ty ostaneš tu a uvidíš svoju Annu na scéne. Viem, že veľmi chceš."

Slovo Anna vyslovil trošku ťahavo. Zdalo by sa, že trocha s odporom, ale nebolo to tak. Keď o nej hovoril, mal ju stále pred očami. Nežná, tichá a skromná krásavica, ktorá mu už dávno ukradla srdce. Nikto to nevedel, nemal dôvod niekomu o tom hovoriť. Každý ho považoval za muža, ktorý zlomil mnohé dievčenské a ženské srdcia. Opačné pohlavie bolo pre neho len chvíľkovým rozptýlením. Okrem jednej. Ale ani jeho otec netušil, čo sa odohráva v synovom vnútri. Že jeho Anna ukradla synovo srdce, to by mu ani vo sne nenapadlo. Anna a Nikolaj. Jeho deti, jeho pýcha. Keď o nich hovoril s niekým iným, až trocha povyrástol od radosti. Krásna dcéra, hoci nevlastná, skvelý syn. Považoval Nikolaja za výborného dôstojníka, veď sa vrátil živý a zdravý z bojov na Kaukaze. Vojna s Čečencami bola zdĺhavá a krvavá. Bol preto naňho patrične hrdý. Mal byť prečo. Nikolaj bol krásny muž. Vysoký štíhly brunet s modrými očami po matke. Fyzicky sa podobal na starého otca Orlova. Ženy za ním šaleli, v Petrohrade bolo živo, keď bol Nikolaj  tam. Nepriznal by to za nič na svete. Skrývanie vlastných pocitov. Túto črtu mali obaja, otec aj syn, rovnakú. Hoci si to neuvedomovali, alebo nechceli priznať.

"Je to dobrý nápad, ďakujem, ale musím záležitosť vybaviť osobne. Ešte raz ťa prosím, postaraj sa o Annu."

"Dobre otec, bude ako chceš. Postarám sa o tú tvoju "Annu"“.

Otec a syn si podali ruky a rozišli sa. Orlov starší nastúpil do koča a odišiel na usadlosť neďaleko Petrohradu. Susedia na vedľajšom statku mu robili starosti. Ešte prednedávnom boli ako rodina, starí dobrí priatelia, no po tom, čo Alexej Fjodorovič požičal peniaze susedovi Brylinovi a jeho manželke, začali sa nečakané problémy. Dlh nie a nie dostať späť. Netušil, čo chystá grófka Mária Alexejevna Brylinová.  Bol hrdý muž, bojoval vo vojne s Napoleonom a len tak ho niečo nevyviedlo z rovnováhy. Okrem vlastného syna. No to si nechcel priznať ani pred sebou, nie to pred druhými. Nemal rád nevyriešené problémy, keď sa do niečoho pustil, väčšinou to dotiahol do konca. Až na vlastného syna...

"Och Koľa, Koľa. Teba skrotí až tvoja žena."

Aj on bol kedysi taký búrlivák, ale zmenil sa, keď stretol Nikolajovu matku. Potom ho už iné ženy nezaujímali. Po jej smrti sa cítil osamelý a nekonečne smutný, navyše s malým synom, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že jeho mamy už niet. Vtedy prežíval veľmi ťažké obdobie. Lenže bola tu aj Anna. Jej skutočný príbeh poznal iba on a rozhodol sa, že si ho vezme do hrobu. Jediný svedok bol preč, odišiel do cudziny, a preto ho to zatiaľ netrápilo. Dlho po ňom pátral aj za hranicami Ruska, no bolo to drahé a zdá sa aj zbytočné. Zľahla sa pod ním zem. Anna navždy zmenila ich jednotvárny život. Doniesla do ich života život, ktorý zdá sa odišiel s prvou dámou Orlových. 

"Nič sa nedá robiť," povzdychol si Alexej Fjodorovič.

"Problémy sú na to, aby sa riešili."

Pobúchal po stene koča.

"Rýchlejšie prosím vás, aby sme boli na statku ešte pred zotmením."

Kone zrýchlili tempo a knieža Orlov zavrel oči. Kým prišli na statok,  trocha si podriemal. Keď vystupoval z koča, cítil, že spánok ho trocha osviežil. Ako vždy ho prišla privítať kuchárka Nataša. Oni ju nepovažovali len za kuchárku, bola členkou rodiny. Už dávno si získala ich srdce tak, ako aj Anna.

"Kam ste sa vybrali madmoiselle? A ešte takto vyparádená?"

Prekvapením vykríkla, z ruky jej vypadla kniha.

"Ale, ale, čo to tu máme?!  Rómeo a Júlia. Hmh, zaujímavé, čím by ste chceli byť?“

Jeho slová boli posmešné a zasiahli Annu na citlivom mieste. Vedela, čo bude nasledovať. V poslednom čase do nej Nikolaj vŕtal stále nepríjemnejšie. Vždy si našiel niečo, čo mu na nej prekážalo. Bola z toho nešťastná. Ešte ani Nataši sa s tým nepriznala. Považovala ju za svoju druhú matku. Na tú svoju si nepamätala. Zomrela, keď bola ešte veľmi malá a aj tie slabé spomienky sa začali postupne vytrácať a blednúť. Vytlačili ich nové, niekedy aj neznáme pocity. V uplynulých dňoch toho bolo na Annu priveľa. Skúšať scény na predstavenie Rómeo a Júlia, neustále návštevy s kniežaťom Alexejom Fjodorovičom v bohatých petrohradských rodinách a škriepky s Nikolajom ju oberali o pokojnú myseľ. Najmä Nikolaj. V poslednom čase ju neustále prenasledoval, ba priam vyhľadával hádky a potýčky. A ona sa chcela sústrediť hlavne na to, aby sa jej herecké umenie zapáčilo pánovi Vorotynskému. Po predstavení, ak by sa vydarilo, mala ísť ešte na jedno preskúšanie rovno do divadla. Preto jej na tom malom súkromnom vystúpení tak záležalo. Alexej Fjodorovič ju podporoval zo všetkých síl. Aj ona chcela byť herečkou. Bola by samostatná a sebestačná. Nepotrebovala by nikoho, kto by ju komandoval a opatroval ako bábiku. Veď je dospelá. Muži v jej blízkosti si nechceli uvedomiť pravdu. Anna už dávno nie je dieťa, ktoré potrebuje vodiť za ruku. Stále ju považovali za malú, sotva štvorročnú, ktorá pred rokmi prišla na statok Orlovových za veľmi záhadných okolností. Jednoducho jedného dňa prišla a bola tam. Alexej Fjodorovič zakázal všetkým pýtať sa a odpovedať na tému "Anna". Aj vlastnému synovi. A to už niečo znamenalo. Preto všetci mlčali, hoci otázok bolo veľa. Prešlo pätnásť rokov a z Anny sa stala dospelá žena. Krásna žena, hoci ona si to až tak neuvedomovala. Mnohým mužom nedala spávať jej krása a ženy v jej blízkosti boli v strehu. Mnohokrát bola obeťou klebiet a intríg. Alexej Fjodorovič všetko strážil a dával na pravú mieru. Takže si to často zasnená Anna ani nevšimla. Niekedy aj Nikolaj svojím britkým jazykom urobil "poriadok", ale to vedel len on a ten, kto spôsobil nepríjemnosti, Anna o tom nemala ani potuchy. Strýčko. Keď si na neho spomenula, zvlhli jej oči. Čím by bola bez neho? Úbohou sirotou, chudobným dievčaťom bez vena. Tak mala aspoň akú, takú nádej, že jej život nebude krutý, že nebude musieť prežiť život s mužom, ktorý si ju zoberie bez vena a urobí ju nešťastnou. Vo svojom okolí videla veľa žien, ktoré zakrývali svoj trpký život bez lásky. Taký by nechcela prežiť.

"Prečo vás to zaujíma ? Chcete sa hádať ako vždy? Nájdite si inú zábavku a dajte mi pokoj."

"To teda nie! Chystáte sa hrať divadlo? To vám nedovolím!"

S hnevom vykríkol Nikolaj.

"Vy mi nemáte čo zakazovať! Váš otec mi to dovolil!“

Nedala sa Anna. Prudko dýchala a očervenela od rozrušenia. Oči jej blčali od hnevu a potlačovanej zlosti.

Aká je krásna, keď sa zlostí.

"Tú maškarádu zoblečte, nepatrí sa, aby slečna z vyššej spoločnosti nosila také šaty."

Čo zase má!

V duchu zúrila. Teraz mu prekážajú tieto šaty? Veď je to len divadelný kostým, čo sa mu nepáči! Dobre vedela, že aj on má rád divadlo. Len to nechcel priznať. Prišla na to dávnejšie, ale nepovedala mu nič.

"Sú to šaty, ktoré budem mať na scéne. Nechajte ma skúšať, dnes sa potrebujem sústrediť. Nájdite si inú zábavku."

Nikolaj sa tváril, že nepočuje. Chystal sa Annu len trocha potrápiť. Svoje slová nemyslel celkom vážne. Nakoniec, veď ho otec upozornil na to, čo sa dnes večer chystá v ich petrohradskom dome.

Ešte trošku ju potrápim a potom jej dám pokoj.

"Vy ste mi asi nerozumeli. Choďte a zoblečte si tú maškarádu. Inak to budem musieť urobiť ja a to by som nech...“

Nestačil dopovedať. Anna vybehla z izby. 

Len preč a preč od toho človeka!

Nervy jej povolili a začala utekať, ani nevedela kam. Vybehla z domu a bežala preč.

Nie, už ho nechcem vidieť! Ani počuť! Už to ponižovanie a posmech nevydržím. Odídem niekam ďaleko, kde to nebude také ako tu.

Nerozmýšľala rozumne, city prevládli nad argumentmi. Utekala, čo jej sily stačili. Slzy jej padali, nemohla prestať plakať. Čo som komu urobila? Hovorila si.

To preto, že si sirota, nemá sa ťa kto zastať. Keby moja mama žila, bolo by to celkom iné...

"Mamička moja, prečo si ma tu nechala!"

Cítila, ako keby všetko nešťastie sveta padlo práve na ňu a práve teraz. Bežala, sama nevedela kam. Zastala, potrebovala nabrať dych. Keď sa rozhliadla vôkol seba, uvidela divné tváre. Počas behu si nevšimla, že vošla do uličky, kde bývala bedač. Začali sa k nej približovať ľudia, ktorých sa bála. Špinaví, otrhaní a s posmešným výrazom na tvári. Začala ustupovať. Narazila na múr, nebolo cesty späť.

"Tak čo, slečinka? Zašpásujeme si?"

"Nedotýkajte sa ma!"

"Ale čo! Tak ona by nám chcela rozkazovať!  Ušla od milenca a teraz robí drahoty!"

Vytreštila oči.

"Aký milenec?"

O chvíľu pochopila. Mala oblečený divadelný kostým. Vyzerala v ňom síce nádherne, cez deň v meste však pôsobila neprirodzene. Špinavé ruky boli stále bližšie a bližšie. Zrazu ju schytili a začali ohmatávať.

"Čo to robíte, okamžite ma pustite, som... "

Špinavá ruka jej zapchala ústa. Anna skoro zamdlela z toho zápachu. Začala sa metať, no mužské objatie nepovolilo. Naťahovali sa, až divnému chlapovi zostalo v ruke „niečo“. To „niečo“ bol kus rukáva z Anniných šiat. Ostatní sa začali pochechtávať. Divadielko sa im zapáčilo. Tešili sa, čo bude nasledovať. Užijú si, aj zarobia. Slečinka bude mať nejaké grošíky. Budú peniažky, bude chlieb. Chlieb, ten už dávno nevideli.

„Okamžite ju pusť, lebo ťa zastrelím ako prašivého psa!"

Všetky oči sa pozreli tým smerom, odkiaľ prišiel rozkaz. Slová boli vyslovené rozhnevaným mužským hlasom, ktorý bol zvyknutý dávať príkazy. Vypleštila oči. Nikolaj tu stál ako boh pomsty a hnevu. Na jednej strane sa na neho hnevala, no na druhej strane bola rada, že ju niekto, hoci aj Nikolaj zachráni. „Povedal som pusť ju!"

Pred hlavňou pištole začali chlapi ustupovať.

„Postavte sa za mňa. Hneď!"

Bez slova poslúchla. Jednou rukou si držala roztrhané šaty a druhou sa kŕčovito držala Nikolaja. Uvedomila si vážnosť situácie. Ona drobná za chrbtom mocného a rozhnevaného muža. Nikolaj bol strašný, keď sa hneval. Na Kaukaze patril medzi najlepších dôstojníkov, ale po niekoľkých rokoch odišiel z vojenskej služby. Mal pred sebou skvelú vojenskú kariéru. Odišiel na vlastnú žiadosť. Pravý dôvod vedel len on. Otec sa preto naňho dlho hneval. Lenže bola tu Anna a pre ňu bol ochotný znášať hoci aj otcov hnev. Nebojácny a odvážny Nikolaj. Nepoznal strach, taký strach z boja a zo života, ale teraz ho mal. Veľký strach o milovanú ženu. Keď sa nepodarí zahnať tú zberbu, bude zle, naozaj zle. Odvážlivec si nedal povedať, taká príležitosť sa už možno nevyskytne.

Podišiel bližšie, ale Nikolaj čakal len na to a prudko ho kopol. Chlap spadol a začal nadávať. Anna sa neovládla a začala kričať o pomoc. Vtedy muži spanikárili, videli, že je šľachtic, keby mu ublížili, jeho pomsta by bola strašná. Sibír. To by bol dôsledok v tom lepšom prípade. Najprv pomaly a potom rýchlo, čo najrýchlejšie ako sa dalo opustili tmavú a špinavú uličku. Na Annin krik k nim podišiel vojak, ktorý išiel okolo.

„Potrebujete pomoc?"

„Chvalabohu už nie."

Obidvaja, Anna aj Nikolaj si vydýchli.

„Aj tak vás odprevadím k vám domov."

„Budeme vám vďační."

Nikolaj pozrel na Annu. Bola bledá, špinavá, strapatá, mala roztrhané šaty. Aj tak bola krásna. Chytil ju za ruku.

„Poď, ideme domov."

Neprotestovala. Vojak sa na nich mlčky pozeral.

„Je to moja sestra. Ušla z domu, kým som ju našiel, stalo sa, že nás napadli títo muži. Chvalabohu nič sa nestalo, až na roztrhnuté šaty."

Začervenala sa. Nikolaj ju držal za ruku a ona poslušne šla domov. Nohy jej začali vypovedávať službu. Prežité napätie a stres minulých dní urobili svoje. Nestačila tempu obidvoch mužov a začala zaostávať.

„Poď, musíme byť čím skôr doma."

„Nevládzem."

„Nevymýšľaj a poď."

Skutočne nevládala. V poslednej chvíli ju zachytil. Bola by sa udrela, keby spadla.

„Ďakujem vám, ale vašu pomoc už nepotrebujem. O chvíľu sme doma."

Práve prichádzali pred sídlo Orlových.

„Vy musíte byť Nikolaj Orlov.“

Povedal vojak.

„Áno, to som. Ešte raz vám ďakujem za pomoc."

„Rado sa stalo."

„Prosím vás o diskrétnosť, nechcem svoju sestru kompromitovať. Viete, ako sa v Petrohrade klebetí."

„Slovo dôstojníka. Do videnia."

„Do videnia."

Muži si podali ruky. Nikolaj jednou rukou držal Annu a druhú podal dôstojníkovi. Bola ľahučká ako pierko.

Také malé kuriatko. Moje kuriatko. Tá mi ale nahnala strach, taký som ešte nezažil.

Nečakal, že na jeho slová Anna zareaguje takto. Ani nedopovedal a už jej nebolo. Kým sa spamätal, bola preč.

Nebudem za ňou utekať, ženská jedna bláznivá.

Po niekoľkých minútach si to rozmyslel. Petrohrad má svoje miesta, ak by sa jej niečo stalo, čo by povedal otcovi. Oblial ho studený pot.

„Kam utekala?"

Pýtal sa sluhu.

„Neviem, vybehla von, ani som si nestihol všimnúť."

„Do čerta!"

Zanadával. Vybehol na ulicu a utekal len tak naverímboha. Uvidel staršieho muža. Opýtal sa ho:

„Nevideli ste bežať mladú dámu v divadelnom kostýme?"

„Tamtým smerom."

Ukázal mu.

Tá si vedela vybrať. Najšpinavšia ulica v Petrohrade a tie pochybné existencie!

Ešteže nosil pri sebe pištoľ. Ostalo mu to z Kaukazu, byť v strehu a ozbrojený. Zrýchlil tempo a keď uvidel scénu pred sebou, skoro sa mu zastavilo srdce. Annu obchytkával nejaký muž a ona kričala.  Reagoval spontánne. Keby nezačala kričať, určite by toho chlapa zastrelil a to v skutočnosti nechcel, násilia už mal plné zuby. Toho vojaka asi poslal anjel strážny. Ktovie, ako by sa to napokon skončilo. Keď odkladal pištoľ, všimol si, že nie je nabitá.

Nabudúce sa musím lepšie pripraviť. Nabudúce...  Len dúfam, že žiadne nabudúce už nikdy nebude. Ach Anna, Anna...

Vchádzal do domu. Sluhovia sa zbiehali.

„Pripravte kúpeľ a čisté šaty. Upravte izbu, aby si mohla oddýchnuť."

Pritom ju stále držal na rukách. Zámerne predlžoval túto chvíľu, veď kedy bude mať možnosť objímať Annu. Cítil jej vôňu. Keby nie incidentu čo prežili, bola by to sladká spomienka držať ju v náručí. Takto cítil len výčitky svedomia, lebo on bol príčinou toho, čo sa stalo.

„Tak čo bude s tým kúpeľom?!"

„Už to bude pane."

„Máša, kde si bola tak dlho? Postaraj sa o všetko, čo treba. Ja idem vysvetliť hosťom, že divadlo dnes nebude."

Ono síce dnes bolo, ale iné aké malo byť.

Toto nemohol povedať nikomu. Ostávalo mu len dúfať, že spomínaný dôstojník bude mlčať. Až teraz si uvedomil, že ten človek ho spoznal.

Len dúfam, že nič nevyzradí. Len ako to, že ten muž vie, kto som ? Ani som si nevšimol, ako vlastne vyzeral. Všetku pozornosť som venoval Anne.

Mladú ženu stále nepúšťal. Tie pocity, ktoré prežíval s Annou v náručí, boli nádherné. Pred ním kráčala slúžka Máša. Keď sa nepozerala, pobozkal Annu do vlasov, na čo sa ona začala v jeho náručí mrviť, ale zrejme jej bolo dobre, pretože sa schúlila ako mačiatko a usmievala sa.

Ja tým ženám fakt nerozumiem. Skoro ju zamordujú a ona sa usmieva.

Konečne nadišla chvíľa, že musel Annu zložiť buď na posteľ, alebo do kresla. Urobil to s veľkou nechuťou. Nič sa nedalo robiť. Keby ju nepoložil, Máša by sa asi veľmi čudovala. O jej reči nestál. Bola to najväčšia klebetnica v okolí, mohla by Anne veľmi uškodiť.

„Postaraj sa o Annu, prídem skontrolovať, ako si to urobila."

Musel jej to povedať. Lebo inak by Máša nechala Annu napospas osudu. Práca jej veľmi nevoňala. Poznal ju, veď žila v ich rodine od narodenia. Na nasledujúce chvíle sa vôbec netešil. Vysvetľovanie z duše neznášal. Zatiaľ musí vymyslieť nejakú výhovorku. Pre hostí. No čo povie otcovi, netušil.

Teraz na to nebudem myslieť. Už aj tak je nepríjemností veľa. Musím sa ponáhľať, nemôžem nechať dámy a grófa Vorotynského čakať. Ešte sa musím prezliecť. Nepatrí sa  privítať hostí špinavý.

Trocha sa pousmial a znova nasadil masku tvrdého, prísneho a niekedy neznesiteľného kniežaťa Orlova. Takú masku, akú poznalo jeho okolie veľmi dôverne.

Pokračovanie sa dozviete v knihe.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ruža zo zálivu

(Ľubka Hupka, 1. 5. 2012 8:22)

Ďakujem za názor. Je to moja prvotina a mám k nej zvláštny vzťah. Záujem čitateľov ma povzbudil k ďalšiemu písaniu a ako to skončilo vidíme všetci.

Ruža zo zálivu

(Janet, 30. 4. 2012 22:44)

Bola som milo prekvapená prostredím, v ktorom sa román odohráva, keďže ide o cárske Rusko, na čo súčasný čitateľ nie je vôbec pripravený. Dej je pekne vygradovaný, stupňovaný rôznymi zápletkam i s prekvapivými rozuzleniami. Distingvované dialógy medzi medzi mužom a ženou je tiež zaujímavý, priam sa ženám žiada vrátiť sa do doby, keď muži zachovávali istý bontón pri správaní sa vo či žene. Oceňujem opisy prírody, vnútorných pochodov jednotlivých hrdinov, v ktorých autorka ukázala svoju silnú stránku. Napätie v románe núti čitateľa pokračovať, kedže vždy sa stretáva s niečím prekvapivým. Trochu mi vadili niektoré jednoduché dialógy, som si istá že ak by ich ľubka hupka vypustila a radšej situáciu opísala, tak by toto dielko nadobudlo na hodnote.