Choď na obsah Choď na menu
 


TAJOMNÝ DENNÍK krátka ukážka

13. 9. 2009

Slovensko, november 2008

Zubaté slnko sa usmievalo na skupinku ľudí. Postávali na dvore, občas si niekto niečo zamrmlal. Rodičovský dom nepatril medzi najnovšie, čas už na ňom zanechal svoju pečať. Napriek tomu, že ani jedno z dospelých detí v ňom nebývalo, bol pre nich domovom a útočiskom. Chodili doň pravidelne a radi viaceré generácie. Vyzeralo to tak, že každú chvíľu niekam odídu, ale zistilo sa, že niekto chýba.

„Klára! No tak Klára kde si?! Už mám toho dosť! Všetci už stoja pred domom, len ty stále vymýšľaš! Okamžite poď sem!“ Tridsaťpäťročná žena si smutne vzdychla. Jej malá dcérka vôbec nerešpektovala ostatných členov rodiny. Už dlho neposlúchala, robila len to, čo sama uznala za vhodné a pre jej trucovitú povahu zažili veľa nepríjemných chvíľ. Mladá mamička tajne dúfala, že raz z toho vyrastie, hoci neraz musela použiť  „výchovný prostriedok“. Varecha vždy zabrala. Vošla do kuchyne rodičovského domu, ale malá slečna tam nebola. Musela prezrieť všetky miestnosti  a nakoniec  ju našla v izbe starého otca, ako číta nejakú knižku. Tá kniha, skôr zošit, bol veľmi starý. Listy boli zafúľané a skoro nečitateľné. Starý otec nikomu nedovolil, aby ho vzal do ruky. V ich rodine bol ten denník celé roky tabu a bolo preňho veľa nepríjemností. Aj ona ako malé dieťa veľakrát dostala krik od otca, ak sa k tomu zošitu čo  i len priblížila. Raz ho vzala do ruky a dostala taký výprask, že na neho nezabudla nikdy. Nevšimla si, že za ňou stojí jej otec, prebrala sa až na jeho hlasnú výčitku.

  „Čo si to spravila?! Nepovedal som ti, aby si ho nechala na pokoji?“ Vykríkol zlostne Jozef Abaffy a vytrhol svoju relikviu Kláre z rúk.

Lenže tu sa stalo to, čo nikto nečakal. Zošit mu spadol na zem a keďže bol veľmi poškodený a starý, listy sa rozleteli po celej miestnosti. Muž sa pustil do plaču. Kľakol si na zem a začal zbierať pozostatky zošita. Jeho dcéra Elena len nechápavo krútila hlavou. Takého svojho otca ešte nevidela. Bola jeho najmladšou dcérou, jeho miláčikom, ale ani ona v tejto chvíli nenašla odvahu utešiť ho. Kedysi dávno vždy vyhovel jej prosbám. V posledných rokoch sa veľmi zmenil, stal sa z neho čudák. Stále si čítal z toho tajomného zošita a nedovolil nikomu, aby k nemu podišiel bližšie, nie to, aby ho vzal do ruky. A jej dcéra, desaťročná všetečnica Klára, ho musela zničiť. Všetci už boli oblečení a pripravení na odchod. Bol sviatok „Pamiatka zosnulých“ a v ten deň tak, ako všetci ostatní, chodili na cintorín. Ich mama zomrela mladá. Bol to rodinný rituál, pretože aspoň v ten jeden deň sa stretla celá rodina. Jej traja bratia a dve sestry so svojimi rodinami. Nikto zo súrodencov sa neopovážil porušiť nepísané pravidlo. Jeden rok Juraj, najmladší z bratov, nemohol prísť v dohodnutý deň a otec sa s ním nerozprával päť rokov. Odvtedy prišiel každý, aj keď presunutie povinností stálo veľa síl. Nielen preto prichádzali do rodného domu. Ich matka bola dušou rodiny. Hoci si ju Elena pamätala len hmlisto, stále cítila, že ju ochraňuje. Ich otec ju nekonečne miloval, po jej smrti sa neoženil, žil len pre svoje deti. Ten zošit... nechápala, ako môže celé hodiny tráviť čítaním stále toho istého textu. Určite ho poznal naspamäť. Raz sa tá záhada musí vysvetliť! Nebude pre ňu trpieť celá rodina. Jej dcéra mala zvesenú hlavu. Pochopila, že starému otcovi veľmi ublížila. Bola zvedavá až natoľko, že porušila zákaz, ktorí rešpektovali všetci. Starý muž plakal potichu a ani ona nemohla ostať chladná. Rozplakala sa, kľakla si k dedovi a objala ho. Potichu ho odprosovala a muž sa začal upokojovať. Do miestnosti vošli ostatní členovia rodiny, pretože nevedeli čo sa stalo a vonku nebolo práve príjemné počasie. November, jeho začiatok, bol väčšinou sychravý a nepríjemný. Dnes bol síce pekný, ale chladný deň. Zrazu bolo v miestnosti tesno. Bolo ich neúrekom, pretože všetci prišli s manželmi, manželkami a deťmi. Najstarší brat mal dokonca vnukov, trojročné dvojičky Petra a Pavla, ktorí šantili bez ohľadu na počasie a náladu dospelých. Dnes neprišli, zostali u rodičov svojej matky.

 „Čo sa stalo Elenka? Prečo otec plače? A prečo plače aj Klára? Poďme už, skoro sa stmieva a nerád by som šoféroval po tme.“

  „Upokoj sa Štefan. Nič sa nestalo. Naša Klára neposlúchala ako vždy. Klára, porozprávame sa doma, teraz už musíme ísť. Otec, pomôžem vám, vstávajte.“

 Pomohla mu vstať. Ten na ňu pozeral s nemou výčitkou v očiach.

 „Otec! Veď nám už prezraďte, čo je v tom zošite, že pre vás znamená viac, ako čokoľvek na svete! Bolo pre neho veľa zlej krvi! Čo v ňom je, že je to také tajomné a dôležité?!“

Starý muž sa nahneval.

„Ako môžeš takto hovoriť! Je to denník mojej matky! Veľkej a statočnej ženy! Bez nej by ste tu neboli! Ani ja, ani vy! Nič neviete!“

 

„Tak nám o nej povedz, otec! Máme právo vedieť, prečo si nás bil, keď sme si z neho chceli čítať. Prvú bitku som dostal pred päťdesiatimi rokmi a pamätám si ju, akoby to bolo včera,“ ozval sa Štefan, najstarší syn.

„Nie! Nič vám nepoviem, nezaslúžite si to!“

 „Otec! Zachádzaš priďaleko! Poďme už, lebo o chvíľu bude tma. Nechajte otca tu, nech si číta z toho svojho denníka. Nech si ho strčí...“

 „Buď ticho Fero! Otec, zošit opravíme, zlepíme, ale až keď sa vrátime z cintorína. Teraz už naozaj musíme ísť.“

Hlava početnej rodiny pozrela na svoje potomstvo. Šum neutíchal a hrozila vzbura. Usmial sa na nich. „Dobre. Keď sa vrátime, tak vám o tom zošite a o ľuďoch o ktorých sa v ňom

píše porozprávam. Máte právo vedieť, čo sa vtedy stalo. Nie, až keď sa vrátime. Na Kláru sa nehnevám, je zvedavá ako vy všetci. Poďme, lebo nás všetci poohovárajú. „

 Odišli na neďaleký cintorín. Miesto, kde odpočívajú drahí zosnulí bolo plné ľudí. Plamene sviečok sa chveli v jesennom vetre, hroby boli plné kvetov a vencov. Konečne prišli k hrobu ich matky. Sklonili hlavy a potichu rozjímali. Každému sa v hlave vyrojili mnohé spomienky na ich večne usmievavú matku.  Zdržali sa dlho. Stretli sa s rodinou, priateľmi, známymi. Aspoň narýchlo si vymenili novinky zo svojho života, pochválili sa s radosťami, posťažovali so starosťami. Vždy sa lúčili pred vchodom na cintorín. Ale na prekvapenie niektorých sa všetci členovia veľkej rodiny vrátili do rodičovského domu. Každý bol zvedavý. Najstarší syn Štefan, jeho žena Helena. Prostredný František a jeho žena Viera s dcérami sa nedeli dočkať rozprávania. Juraj a jeho žena Monika tiež. Veď otec povedal, že im prezradí obsah tajomného zošita. Dcéry  Terézia a Karolína na seba sprisahanecky žmurkali. Ich mužovia Ján a Pavol na seba pozreli a mysleli si svoje. Neprotestovali však, aj oni boli zvedaví, pretože téma „tajomný zošit“ bola stále na pretrase a neraz sa pre neho pohádali do krvi. Tento okamih si nechcel nechať ujsť žiadny člen rodiny. Toľko rokov sa mlčalo a konečne nastala chvíľa, ktorá sa zapíše do dejín ich rodiny ako nevšedná. Ostali dokonca aj vnuci Natálka a Lukáš. Mladých ľudí v puberte zaujímajú iné veci, ale dedo Jozef bol pre nich autorita a premohla ich zvedavosť. V telke aj tak o chvíľu začína ich obľúbený seriál, a ak by bola debata nezaujímavá, televízor to istí, povedali si. Ani Dominika neodišla za frajerom, čo bolo dosť podozrivé, pretože v posledných dňoch bez neho neurobila ani krok. Klára bola na počudovanie veľmi poslušná a tichá. Všetci sa presunuli do obývacej izby. V kozube horel oheň. Muž prihodil ďalšie poleno. O niekoľko minút bolo počuť praskanie horiaceho dreva a príjemné teplo zohrialo skrehnuté údy. Ženy uvarili grog a ponúkli aj väčšie deti. Na cintoríne bolo chladno a všetci sa tešili nielen na sedenie pri krbe, ale hlavne na rozprávanie starého otca. Ten videl na tvárach svojich detí a vnukov zvedavosť. Mlčali, boli plní očakávania. Raz im musí povedať pravdu a ten deň je tu. Nemôže si tajomstvo nechať pre seba. Preto si sadol do svojho obľúbeného kresla blízko krbu a zapálil si fajku. Najstaršia dcéra Terézia sa zlostne nadýchla a chcela niečo ostré povedať, ale jej muž ju zastavil pohľadom. Čo ak by si to otec rozmyslel a nepovedal im nič? Nie, to už by ich nervy nevydržali. Každý z nich mal svoj program, ale na poslednú chvíľu niektorí z nich presunuli svoje pracovné povinnosti na iný termín. Ešteže niekto vymyslel mobilný telefón. Všetci si posadali okolo starého otca, aby lepšie počuli. Ten sa záhadne usmieval. Rozhodol sa začať, veď boli napätí ako struna. Ešte chvíľu bude mlčať a niekto určite vybuchne.

 „Deti, deti. Ja viem, že ste na mňa veľakrát hnevali. Ten zošit je denník mojej matky. Bola to dáma starého sveta.  Také ženy dnes už nestretnete. V tom tajomnom denníku je zapísaný príbeh jednej veľkej lásky. Začal veľmi,  veľmi dávno, keď som ja, ani moji súrodenci nebol na svete. Všetko sa začalo pred viac ako sto rokmi. Bol to naozaj nezvyčajný príbeh, mama mi ho rozprávala veľakrát. Kým žila, bolo dobre, aj keď sa nám nežilo ľahko. Bol som šťastný, keď mi ten príbeh porozprávala. Odvtedy ju obdivujem ešte viac. Písala ho dlho a pre mňa znamená veľa. V tých riadkoch ju vidím, cítim, počujem. Vnímam jej vôňu, úsmev. Vlastne, keď mám ten denník v ruke, akoby moja matka ani nezomrela, akoby bola stále so mnou. Všetko vám poviem. Veľa je zapísané v denníku, ale niektoré udalosti viem už len ja. Bola by škoda, keby sa na ne zabudlo. Tak deti, usaďte sa, príbeh bude dlhý.“

Viac sa dozviete v knihe.

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.