Choď na obsah Choď na menu
 


ŽABA DÁMA

Pustime vrahov predsa von!

Potom zasaďme nový strom.

Zrazu stojí hustý les,

a mňa z toho chytá des.

 

Nemorálka u nás dlho vládne,

niekto žobre, niekto kradne.

Čistý kabát nemá nikto snáď?

Neber cudzie, radšej vráť!

 

Mám sa zlostiť a či plakať?

Počujem len žaby kvákať.

Že aj ony dobre sa majú,

na dámy sa všetky hrajú.

 

Žubrienka z močiara sa díva,

na svoju mamu z diaľky kýva.

Pyšne na ňu hľadí, na dámu,

nepočúva klebetu, či fámu.

 

Smradľavé veru púšťa bubliny,

žabiak číta papierové noviny.

O žabách dámach pekne píšu,

rozšíril on svoju žabiu ríšu.

 

Žubrienka svetu múdrosti rozdáva,

na svoj banket priateľov zvoláva.

Pozrite, aká som len múdra, pekná!

Smejú sa jej kvety, tráva, lekná.

 

Mám veriť bludom a či sľubom?

Moje líca červenejú studom.

Že zo žaby princa získam,

vo vlasoch od zlosti ískam.

 

Niekto kričí: ty si žaba a nie dáma!

Zrazu je na svete ďalšia dráma.

Skočila žaba späť do močiara,

čo ostalo z jej nového kočiara?

 

Zvyšky kolies váľajú sa v prachu,

domy sú plné zeleného strachu.

Nebojme sa ľudia žabej zloby!

Zlomme putá našej poroby!

 

Nech nestretávam tváre zelené,

ale od radosti, šťastia červené.

By žaby dámy len v močiari boli,

nech ma pravda na ulici nebolí.