Choď na obsah Choď na menu
 


ANNA

 

„Počkaj ma, pôjdeme spolu. Ešte niečo dokončím, zamknem a ideme domov.“

 

Vypla počítač, zamkla miestnosť a bežala za kolegyňou.

 

Všetky dni sú rovnaké. Ranný zhon, pracovné povinnosti, návrat domov. A stále dookola. Ešte že sú víkendy, ale zo všetkého najviac sa teším na svojho televízneho miláčika, ale to predsa nemôžem hovoriť nahlas, veď by ma vysmiali. Dospelá žena a správa sa ako dieťa. Pomáha mi to prekonávať každodenný stres a zhon. Ale môžem to niekomu povedať? Určite nemôžem.

 

Myšlienky sa jej preháňajú v hlave, no medzitým preberá dnešný deň s kolegyňami na autobusovej zastávke, kým všetci nenastúpia do trolejbusu. Starý trolej zavzdychá pod ťarchou nových cestujúcich, ale vydá sa na svoju každodennú cestu.

 

Musím vystúpiť na „mojej zastávke“ a kúpiť chlieb a rožky na desiatu, zeleninu a salámu pre Filipa. Doma ma predsa čakajú dvaja miláčikovia. Jeden skutočný a druhý vysnívaný. Keby tak vedeli, čo všetko sa mi preháňa hlavou. Myšlienky ktoré niekedy ani spolu nesúvisia.Doma rozmýšľam o práci a v práci o domácich starostiach, často si pripadám ako z iného sveta. Ako sa bude vyvíjať náš vzťah s Filipom?  Už dlhšie prežívame krízu, ako mnohé iné manželstvá. Nevypovedané slová, ktoré visia vo vzduchu ťažia ako kameň a ešte viac zhoršujú už aj tak napätú situáciu. Neviem, ako dlho to ešte vydržím. Po tragickom konci nášho malého Filipka  to už nie je ono. Bol naším slniečkom.

 

Pri týchto spomienkach sa Anne tlačia do očí slzy.

 

Nesmiem na to myslieť. Veď ľudia v autobuse okolo mňa nič nevedia a budú si myslieť, že som bláznivá.

 

Prichádza k bloku a hľadá kľúče od vchodu. V kabelke je zas všetko rozhádzané.

 

Kde som zase dala tie kľúče? Nikdy ich nemôžem nájsť na prvý raz! Musím niečo robiť, správam sa divne, akoby som sem nepatrila. Potrebujem sa porozprávať s kamoškou, najlepšie so Zuzkou. Ona mi vždy pomôže.

 

Vidí pred sebou priateľkinu tvár. Vždy sa usmieva. Má v sebe niečo milé, sympatické, čo ju skrášľuje a robí ju neodolateľnou.

 

Chcela by som mať také manželstvo ako ona. Pekný a starostlivý muž, dobré a múdre deti. Alebo len ja to vidím takto? Zrejme strácam zmysel pre realitu. No dosť bolo „rozkoše“, idem niečo robiť.

 

Mechanicky robí všetky domáce práce, aby čo najskôr sadla k televízoru. Filip má  poobedňajšiu zmenu a preto má čas len pre seba.

 

Ten seriál urobili asi len kvôli mne.

 

Púšťa kazetu, na ktorej je natočený dnešný diel seriálu a zabúda na okolitý svet. Až zvuk kypiacej večere ju preberá do skutočného života. Vypína film a uteká do kuchyne.

 

„Keď to tak pôjde ďalej, tak sa z toho určite zbláznim.“

 

Kým dá všetko do poriadku ubehne skoro hodina.

 

„Musím so sebou niečo robiť, nemôžem takto ďalej žiť. Život mi uteká pomedzi prsty.“

 

Myslí na to, že ďalšie deti už Filip nechcel. Nevie sa s tým zmieriť, ani po toľkých rokoch to neprebolelo. Muži sú divní. V myšlienkach sa vracia do detstva. Raz s kamarátkami, keď boli na výlete stretli starú cigánku. Z recesie si dali vyveštiť. Regine sa predpoveď splnila, odišla do Kanady, na čo často myslí. Vtedy sa z toho veľa nasmiali. Veď prečo nie, mali sladkých sedemnásť a svet bol pre nich gombička. V socialistickom režime bolo nemožné odísť do cudziny.

Regine povedala, že sa vydá za bohatého Slováka, ktorý žije a pracuje v Kanade.  Anne vyveštila, že  bude šťastnou  matkou dvojčiat. Na túto vetu   myslí stále, ale Filipovi o nej nepovedala ani slovo.  On nechce ďalšie deti, pretože sa bojí, že budú mať takú istú chorobu ako ich Filipko.  Pri týchto spomienkach sa Anne zase tisnú do očí slzy, ktoré zo začiatku nechcú ísť von, no potom padajú ako hrachy. Zrazu zvoní zvonček pri dverách. Anna otvára dvere a vidí svoju susedku z poschodia. Po rokoch si začali rozumieť. Bývajú spolu už pätnásť rokov, no nie vždy boli ich vzťahy dobré. Mária sa pýta, či nemá obálku a kancelársky papier. Na Annine slzy nereaguje, vie svoje. Po krátkom rozhovore Anna podáva Márii obálku a zatvára dvere.  Ani ona to nemá ľahké. Je rozvedená s dvoma deťmi, bývalý manžel býva spolu s nimi v trojizbovom byte. V dnešnej ťažkej dobe Mária  nemá toľko peňazí, aby vyplatila bývalému manželovi polovicu z hodnoty ich spoločného bytu. Je to hrozné, myslí si Anna, no Márii nič nehovorí. Každý má dosť svojich problémov, nebude si brať ešte aj tie druhé.

 

Aj by som jej niekedy chcela pomôcť, no neviem ako a ani neviem, či by moju pomoc prijala.

 

Vchádza do obývacej izby. Je to jej obľúbená miestnosť v byte. Zariadená je vkusne a účelne. Prevládajú biele doplnky, pretože je to jej obľúbená farba. Vzťah k tejto farbe zdedila po svojom starom otcovi. Keď sa narodila, už nežil, no vie to z počutia a z rozprávania od strýkov a bratrancov otca. Sadá si do kresla a pozerá na svoj seriál.

 

„V dnešnej časti môj miláčik nehrá. Škoda. Tešila som sa na to celý deň.“

 

Stišuje zvuk televízora a otvára knihu, ktorú má rozčítanú. Po niekoľkých stranách zaspáva a zobúdza sa až na bozk od Filipa, ktorý prišiel z práce. Vstáva a dáva Filipovi ešte jeden rozospatý bozk. Po chvíli sa preberie a tak sa rozprávajú o ich zážitkoch z práce. Filip medzitým prepína televízny kanál a číta správy z teletextu. Je to jeho obľúbená činnosť. Pracuje vo výrobnej firme s trojzmennou prevádzkou. Niekedy sa nevidia celý týždeň, pretože Filip ešte spí , keď ona odchádza za svojimi povinnosťami  a keď Filip prichádza neskoro večer, ona už spí.

 

Bože, aký je krásny.

 

Pomyslí si.  Aj po mnohých rokoch ho stále miluje.  Zdá sa jej, že len nedávno mali svadbu a tie roky so starosťami  a problémami  ako keby ani neboli. Lenže sú. A niektoré aj nevyriešené a  to robí vrásky  mladej žene a ona pre ne nemôže spať.

 

Veď niekedy chodíme okolo seba ako dvaja cudzí ľudia, ktorí si už nemajú čo povedať a niekedy by sme sa zjedli od lásky. Kto vie, či aj v iných manželstvách vnímajú svoj vzťah takto.  

 

Nepátra po tom, zdá sa jej to zasahovanie do súkromia iných. Nechce o tom hovoriť pre inými ľuďmi. Cíti sa ako keby sa vyzliekala, keď hovorí o takých intímnych záležitostiach. Ešte tak so Zuzkou, ale tá má starosti vyše hlavy. Má štyri deti, zamestnanie, rodinný dom. Čo ešte by som od nej chcela. Som rada, keď si nájde pre mňa čas aspoň na niekoľko hodín v roku. Necháva Filipa pri televízore a ide si ľahnúť do spálne. Niekedy dávno čakala na Filipa, aby spolu prežili noc nežnosti a láskania. Tie časy sú už dávno preč. V poslednom čase sa jej zdá chladný a nevšímavý. Objíme ju, pobozká, ale už to nie je ono. Ako keby jej a sebe vyčítal to, čo sa stalo s ich Filipkom.

 

Ale veď nikto z nás za to nemôže!!!

 

Niekedy sa jej zdá, že táto tragédia, hoci sa stala pred desiatimi rokmi navždy poznačila ich vzťah. Nikto z nich o tom nechce rozprávať. Anna sa zo začiatku snažila o tom s Filipom hovoriť, no on reagoval podráždene, alebo bola z toho len hádka. Hádka taká strašná, že raz sa spolu nerozprávali mesiac. Keď si Anna na to spomenie strasie ju od zimy.  Spomína na deň po pohrebe ich syna. Bola to hrozná noc. Prvá noc po tom, čo ostali sami. Sami dvaja. Prvý rok sa nevedeli ani porozprávať. Vyhýbali sa jeden druhému. Filip  chodil stále do práce a Anna radšej tiež. Ináč by sa asi zbláznila od smútku. Roky plynuli a oni začali postupne zabúdať na ich spoločnú bolesť. Aj by sa s tým zmierili a nejako vysporiadali, lenže Filipova matka stále na nich nalieha aby mali ďalšie dieťa. Anna už nemá rodičov, ani súrodencov. Nemá sa komu vyžalovať. A svokre nemôže o svojich pocitoch hovoriť nič. Nerozumela by jej. Je to jednoduchá žena, ktorá nemala ľahký život. Narodila sa počas druhej svetovej vojny. Prežila chudobu, začiatky socializmu, zmenu režimu. Vidí problémy inak ako Anna. Filipov brat tiež nemá deti. Je rozvedený, žije v Anglicku a domov chodí raz za päť rokov. Preto sa Anna ani svojej svokre nečuduje, že by chcela vnúčatá. Rozhodla sa, že dnes už nebude myslieť na minulosť.

 

„Veď som ešte mladá, hoci nie krásna, ale možno zaujímavá. Tak spi a prestaň myslieť na hlúposti. Zajtra nebudeš schopná vstať z postele.“

 

Zaspáva a zobúdza sa na budík, ktorý zvoní každé ráno o šiestej. Kolega jej hovorí, že majiteľ firmy ju chce vidieť.

 

Už len to mi chýbalo! Dnes je bláznivý deň, je termín uzávierky a všetci chcú všetko naraz. Budem musieť ostať dlhšie v práci, inak to nestihnem.

 

Vchádza do pracovne svojho nadriadeného. Miestnosť pôsobí príjemne. Steny sú namaľované svetlým odtieňom kávovej farby, na nej obrazy. Nábytok moderný, svetlý, celkovo je v miestnosti  príjemne. Muž, ktorý sedí za stolom vstáva a rukou ukazuje Anne, aby si sadla do jedného z kresiel, ktoré sú pripravené pre návštevy. Telefonuje, no neprekáža mu, že Anna vošla do miestnosti. Je to pekný muž, krátko po štyridsiatke, s prísnym výrazom, ale jeho oči prezrádzajú, že šibalstvo mu nie je cudzie. Vníma ho ako svojho šéfa, ktorý je tvrdý k svojim podriadeným. Ich stretnutia boli vždy na profesionálnej úrovni, krátke a vecné. Dnes má trému, lebo nevie čo by mohol chcieť. Nestretávajú sa často, pretože povaha jej práce to nevyžaduje. Sadá si do kresla a čaká, až jej nadriadený skončí hovor. Po niekoľkých vetách muž ukončí telefonicky rozhovor a sadá si do kresla oproti Anne. V tvári má sústredený a vážny výraz, ktorý sa mení pri pohľade na Annu. Trocha sa usmeje, lebo vidí, že žena oproti nemu má strach, ktorý sa snaží skryť.

 

„Pani Anna, počul som, že hovoríte nemecky a anglicky. Je to pravda?“

 

Pomrví sa v kresle a krúti hlavou.

 

„Áno, no už dávno som nehovorila ani jedným jazykom.“

 

Ruky si šúcha od trémy. Michal sa usmeje.

 

„Nebojte sa. Moja asistentka odchádza, pretože sa sťahuje za manželom, preto potrebujem tlmočníka. To je všetko. Ste ochotná prijať jej miesto?“

 

Stále nechápe, čo sa deje a s úzkosťou pozerá na svojho nadriadeného.

 

„Prečo ja? Veď v našej firme sú aj iní, a môj imidž sa nehodí na miesto asistentky. Nie som ten typ, už nie som ani mladá, ani krásna.“  

 

Hovorí a neverí vlastným ušiam, že také slová povedala nahlas svojmu šéfovi. Veď predtým sa neodvážila svojmu nadriadenému povedať viac, než bolo nutné. Michal sa usmeje a potom s vážnym hlasom, trocha suchým odpovedá.

 

„Myslíte si, že muži potrebujú, aby všetky ženy boli krásne? Predsa nie sme modelingová spoločnosť, ale výrobno-obchodná  firma, ktorá má zahraničných partnerov a potrebuje s nimi komunikovať. Berte to ako vážnu ponuku zo strany vášho zamestnávateľa. Máte na rozmyslenie týždeň.  Dajte mi vedieť, ako ste sa rozhodli.“

 

Považuje rozhovor za skončený. Vstáva a podáva Anne ruku, ona ju  prijme. Ruka  je teplá, stisk úprimný a pevný.

 

Odchádza ako vo sne. Prechádza po chodbe a nevníma nikoho. Zastaví sa až pri svojich dverách, odomyká dvere. Sadne si na stoličku a hľadí neprítomne do okna. Preberie sa až potom, keď  musí vybaviť klienta. Celý deň má toľko povinností, že si ani neuvedomí, že je päť hodín popoludní a mala by ísť domov. No dnes sa jej akosi nechce odísť, veď ju čaká prázdny byt. Filip je v práci. Je štvrtok, dnes seriál nejde, tak sa nemusím ponáhľať domov, myslí si mladá žena. Šéfova ponuka ju vyviedla z miery, nevie sa sústrediť, ešte že deň bol nabitý povinnosťami a nebol čas na nič iné, len na povinnosti.

 

„Mám takú ponuku prijať ? Čo na to Filip? Nie som si istá, či budem vedieť hovoriť anglicky. Je to tak dávno, čo som nerozprávala cudzím jazykom.“

 

Pýta sa samej seba. Nechce si priznať, že už na strednej škole patrila k najlepším žiakom. Lenže vtedajší režim nedovoľoval realizovať túžby mladých ľudí. Aj napriek všetkému si urobila štátnice z oboch jazykov, hoci vedela, že v živote ich možno nebude potrebovať, ani využívať. Po zmene režimu nemala odvahu, ani silné lakte na to, aby sa presadila svojimi vedomosťami. A manželstvo a materstvo, aj keď krátke  jej vypĺňalo všetok čas. Potom už ani netúžila robiť kariéru, život nechala  plynúť tak, ako išiel. Akoby už len chcela dožiť svoj život len tak. Často sa jej zdá, že je tvor, ktorého nikto nepotrebuje, ktorého nikto nezaujíma. A zrazu taká ponuka? Rozmýšľa, ako to povedať Filipovi. Dnes mu nebude môcť povedať nič, príde až v noci a preberať takú vážnu tému v neskorých hodinách  sa jej zdá nevhodné a nerozumné.

 

Nechám to na sobotu, alebo nedeľu. Veď ešte ani ja sama neviem, či  tú ponuku prijmem. Musím sa s niekým porozprávať. Zavolám Zuzke, či nemá na mňa čas. Budem ju presviedčať dovtedy, kým nebude súhlasiť.

 

Spokojne uprace kancelársky stôl, vezme kabelku, skontroluje, či má v nej mobil, peňaženku a kľúče. Zvykla si kontrolovať tieto tri veci, pretože ich často zabúdala. Podvedome sa oblieka a odchádza domov.

 

MICHAL

 

Po odchode Anny uprene pozerá na obraz. Po dlhšej chvíli precitne a ide k stolu, pretože znova zvoní telefón.

 

Aký bol život predtým, ako vymysleli mobilný telefón?

 

Ďalej o tom nerozmýšľa, pretože sa musí sústrediť na pracovný telefonát. Po krátkom stručnom rozhovore končí. Vzápätí telefón zvoní znova. Opakuje sa to päťkrát. Potom vstane a ide do miestnosti, kde sedí jeho súčastná asistentka Beáta. Beáta je to krásna mladá žena, ktorá srší energiou už na prvý pohľad. Bude mi chýbať, myslí si Michal. Nahlas nepovie nič, vie že by to nebolo vhodné. Nemá rád, keď na pracovisku prevládajú city nad povinnosťami.

 

„Poznačte si, Anna oznámi svoje rozhodnutie do týždňa a keď sa rozhodne, že ponuku neprijme, urobíme konkurz. Vy sama vyberiete svoju nástupkyňu. Spolieham sa na vás. Vyberte takú, aby bola aspoň v niečom taká, ako ste vy.“

 

No v tom si uvedomí, že bol trocha viac osobný ako chcel. Odchádza preč, vráti sa po zabudnutý telefón.

 

„Ak by ma niekto potreboval,  som na obede a neviete kedy sa vrátim. Ďakujem, do videnia.“

 

Otvára dvere svojho auta. Sadá si na miesto vodiča, trochu zamyslene pozerá cez okno. Naštartuje a odchádza domov. Doma ho čaká prázdny dom. Manželka je na zahraničnej návšteve s deťmi aj so svokrou. Sestra jeho ženy býva v Kanade a pozvala ich na prázdniny. Deti sú ešte škôlkári, tak sa nemusia ponáhľať domov, aj keby sa začal školský rok. Trocha pokoja si hádam zaslúžim, pomyslí si. Večer prichádza pani, ktorá sa stará o chod domácnosti. Je to staršia žena, ktorá si takto prilepšuje k dôchodku. Výborne varí a ešte lepšie pečie.

 

Keby tak variť vedela aj moja Monika.

 

Nesťažuje sa. S Monikou majú pekný vzťah. Jeho rovesníci boli zväčša rozvedení. Nevie si vysvetliť prečo. Veď sú to výborní chalani. Prečo im to nevyšlo? Ďalej o tom nerozmýšľa. Zvoní telefón. Ozvala sa Monika, chvíľu sa prekárajú, potom mu oznamuje, že sa ešte nechystá domov. U sestry sa jej páči, nevideli sa niekoľko rokov a ženy si majú stále čo povedať.

 

Aspoň mám pokoj.

 

Uvedomí si, že chlapci mu veľmi chýbajú. Ich výskanie, naháňanie sa po celom dome urobili z domu domov a uvedomil si to až teraz. Človek si necení toho druhého dovtedy, až kým ho nestratí.

 

Ale veď som nikoho nestratil. A prestaň už s tými hlúpymi  myšlienkami. Teš sa na dobrú večeru. Možno bude  pokojný večer.

 

Vie, že jeho obchodní partneri radi telefonujú podvečer a večer, pretože cez deň nie je čas. Rozmýšľa o dnešnom rozhovore s Annou. Čakal, že mu nedá odpoveď hneď. Veď to nie je ľahké rozhodnutie. Každý, kto dostane takú ponuku nečakane, je zaskočený. Všimol si ju hneď pri nástupe do firmy. Jej smútok v očiach ho zaskočil. Na prvý pohľad bola veselá a bezprostredná, no jej oči hovorili o niečom inom. Keďže v zamestnaní chcel byť len šéfom a na osobné city nechcel a ani nemal  čas,  nevedel o Anne a o ostatných nič. Až Beáta mu povedala, čo sa jej pred rokmi stalo.  Odvtedy na ňu pozeral úplne ink. Nevedel si predstaviť, čo by robil, keby on  stratil svojich synov. Niečo na nej ho priťahovalo. Jej dnešná odpoveď sa mu nepáčila. Už od mladých čias neznášal ženy, ktoré boli len pekné. Jeho prvá láska  bola krásavica, ale zlomila mu srdce a odvtedy také ženy neznášal. Odišla do zahraničia ako modelka. Za čias socializmu to bolo neslýchané, ale jej sa to podarilo. Po čase sa dozvedel, že sa upila na smrť. Niekoľko rokov ho to trápilo, vzalo mu to chuť do života, dlho si nevedel nájsť partnerku, s ktorou by bol spokojný. Monika ho zaujala svojou veselosťou, ktorá bola preňho balzamom. U nich doma bolo skoro vždy veselo. Chlapci dostali do vienka maminu veselosť a zmysel pre povinnosť od Michala. Bol pre to osudu vďačný. Uvedomoval si, že je vlastne šťastný. Hoci stále frflal, všetko dookola  kritizoval, vedel, že nie vždy má pravdu. V myšlienkach sa vrátil k Anne. Od spolupracovníkov vedel, že je to spoľahlivá žena, oddaná manželka, dobrá kolegyňa.

 

Ale  veď Anna predsa nevie, že ja neznášam vyslovene krásne ženy. Nevie prečo. Možno som na ňu vyskočil a ona sa zľakla. Potom už nebude chcieť so mnou pracovať. Ale čo to tu trepem za nezmysly. Počkám si na jej odpoveď.

 

Po výbornej večeri sadá pred televízny prijímač a sleduje správy. Po čase zaspáva v kresle a skrúteného v kresle ho nájde ranné slnko.

 

 

 

 

ANNA

 

Chvíľu zápasí s neporiadkom v kabelke. Ako inak, zase nemôže nájsť kľúče! Otvára vchodové dvere do bloku. Na lavičke pred blokom stále posedávajú chlapci od susedov so svojimi kamarátmi.  Po ich  pravidelnej návšteve je pred blokom veľký neporiadok, ale už  ich nenapomína, nemá síl.

 

Ak to neprekáža ich rodičom, tak čo sa ja budem do toho miešať! Všetci majú radi neporiadok, asi som výnimka, keď chcem, aby bolo čisto. Dnešná mládež je iná, nerozumiem im. Asi preto, že nemám svoje deti. No ja by som urobila všetko pre to, aby moje dieťa bolo iné, ako títo tu.

 

Lenže vie, že partia v pubertálnom veku je silný magnet. Len silná osobnosť, alebo čudák neprijme ich pravidlá. Vchádza do bytu, umýva si ruky a pozerá sa na seba do zrkadla. Zo zrkadla pozerá na ňu cudzia žena. Na perách úsmev a smútok v očiach. Každodenná maska. Pozerá na drobné vrásky okolo očí.

 

„Už nie si najmladšia. Aj keď máš pár kíl navyše, ešte stále vyzeráš dobre. Mala by som so sebou naozaj niečo urobiť.“

 

Každodenný rytmus, ktorý sa opakuje denne jej nedáva priestor na realizáciu vlastných pocitov a potrieb. Oblieka si domáce oblečenie, zapína televízor a odchádza do kuchyne. Zvuk televízora používa ako zvukovú kulisu, necíti sa tak osamelá. Uprace riady od obeda, ktorý mal Filip doma, vyberá potraviny z tašky, dáva ich do chladničky. Rozmýšľa, čo pripraví na zajtrajší obed Filipovi. Varí deň dopredu. Ak Filip pracuje poobede, chystá obed na nasledujúci deň. Potom sa rozhodne, že pripraví mäso so zeleninou a ryžou. Prílohu si vyberie Filip zajtra sám.

 

„Riady umyjem až potom. Veď nehorí.“

 

Odchádza do obývacej izby. Berie do ruky rozčítanú knihu, no nemôže sa sústrediť na čítanie. Dnešná ponuka od jej nadriadeného jej neschádza z mysle.

 

Čo budem robiť? Takú šancu možno už nedostanem. A tento stereotyp ma ubíja. Mala by som to prijať. Ale čo Filip?  Pri takejto práci nebudem doma možno aj niekoľko dní. Čo bude jesť? Ako sa bude stravovať ?Možno takú zmenu v živote aj potrebujeme, aby sme zistili, čo k sebe ešte cítime. Či to nie je už len zvyk. Prosím ťa, ako to rozmýšľaš!

 

Nadáva si.

 

„Skoro by som zabudla, veď musím zavolať Zuzke, tá mi určite dobre poradí.“

 

Na jej dobré rady nedá dopustiť. Má skúsenosti s vlastnými deťmi, aj keď je mladšia,  poradí Anne vždy dobre. Vytáča telefónne číslo, čaká, či niekto na druhej strane zdvihne slúchadlo.

 

„Prosím.“

 

Ozve sa príjemný ženský hlas.

 

„Ahoj Zuzka, to som ja, Anna. Som rada, že si doma.  Ako sa máš?“

 

„Ahoj, teší ma, že ťa počujem. Mám sa dobre,  vieš povinnosti ...

Aj ja som sa zberala, že ti zavolám. Čo keby sme sa stretli?“

 

„Veď preto ti volám.“

 

Hovorí Anna.

 

„Už dlho sme si spolu „nepoklábosili“.“

 

„Dobre, budúci týždeň mám v stredu voľnejší deň.“

 

Odpovedá Zuzana.

 

„Stretneme sa v centre mesta na našom mieste.“

 

 Vie, že ich miestom je zastávka na hlavnej ulici, len neďaleko je ich obľúbená reštaurácia. Vždy si objedávajú vyprážaný syr s pálivým dressingom.  Obe to majú rady, sú rovnaké znamenie Škorpión. Sú si také podobné, až to Anne vyráža dych. Nájdu sa aj rozdiely, ale im neprekážajú, vždy každá povie svoj názor a postoj k danému problému Stretávajú sa rady, aj keď nie často. Ešte chvíľu sa rozprávajú, každá spokojná s tým, že sa onedlho stretnú.

 

„Tak sa maj dobre a budúcu stredu na našom mieste.“

 

Telefónne slúchadlo dáva na miesto s úsmevom. Spokojná, že opäť stretne svoju spriaznenú dušu. Otvorí knihu, chvíľu si číta. Potom prepne televízny kanál na obľúbenú stanicu, stíši zvuk, ľahne si na gauč a o chvíľu zaspáva. Tak ju nájde Filip. Rozospatá mu dáva bozk, znova zaspáva. Filip prepína kanál, číta si športové správy. Premôže ho únava, volá Annu spať do spálne. Tá sa napoly preberie a odchádza do svojej postele.

 

MICHAL

 

Ráno sa prebúdza celý dolámaný.

 

„Dnes bude ťažký deň.“

 

Odchádza do kúpeľne. O hodinu vchádza do svojej kancelárie. Beáta mu podáva dnešný harmonogram návštev.

 

„Uvarím vám kávu?“

 

„Ďakujem, dám si. Prosím vás, silnú.“

 

Beáta sa usmieva, no on ju nevidí. Ešte nie je celkom prebudený. Po káve, ktorú má rád každé ráno otvára svoj notes, vybaví zopár súrnych záležitostí a v myšlienkach sa vracia k Anne.

 

Som zvedavý na jej odpoveď.

 

Na druhej strane má aj obavy, ako to pôjde. Beáta je skutočne dobrá asistentka. Nemohol od nej čakať, že bude celý život pracovať len pre jeho firmu a nebude pomýšľať aj na svoj osobný život. Rozmýšľa o pracovnom stretnutí so zahraničným klientom, ktoré sa má uskutočniť o mesiac. Je to dosť dôležitý partner, ktorého potrebujú získať. Od tohto stretnutia závisí budúci a možno aj iný rozvoj firmy.

Zaobišli by sa aj bez neho, no Michal chce aby firma získala na prestíži. A záleží mu aj na osude „jeho“ ľudí. Udržať si v dnešnej dobe zamestnanie je pre väčšinu ľudí ťažké. Mnohí nechápu, že aj pre podnikateľov to nie je ľahké. Niekoľko zákaziek nevyjde, niektorí odberatelia nezaplatia a veľa firiem taká situácia zničí. Ale jeho firma je už za vodou. Kapitál firmu podrží aj niekoľko krízových mesiacov. K ľuďom bol vždy férový, aj keď sa to neobišlo bez škrípania zubami na obidvoch stranách.  Daň za to bola niekedy  vysoká. Súkromný život musel ísť niekedy bokom. Monika je chápavá. Je jej za to veľmi vďačný. Veď aj preto súhlasil s tým, že pôjde s deťmi za sestrou. Potrebovala zmenu a aj odmenu za to, že v rodine bola nielen matkou, ale aj otcom v časoch, keď to s ich firmou nebolo až také dobré ako dnes.Niekedy sa nevideli aj celé mesiace, pretože odchádzal za obchodom aj do zahraničia. Dnes chodí k svojim obchodným partnerom dosť často, no Monika s ním rada cestuje, hlavne vtedy, ak vie, že o ich deti je dobre postarané. Jej matka, ktorá k nim prišla pre pol rokom im veľa pomáha. Chlapci ju majú radi, lebo ich rozmaznáva domácimi koláčmi. A aj jemu dobre padne domáca strava. Veľakrát si ju neužil. Hotely sú síce pohodlné, ale domov nenahradia. Aj jeho matka bola dobrá kuchárka. S otcom milovali nedeľné popoludnia pri káve a zákuskoch. Rodičia tu už nie sú a jemu zostali len spomienky.

 

„Škoda ...“

 

Vzdychne si.

 

„Ešte  mohli žiť, keby ... . „

 

Keby nebolo jedného opitého vodiča, dnes tu ešte mohli byť a tešiť sa spolu s ním a jeho rodinou. Ale dosť bolo spomínania a melanchólie. Práca čaká a nedá sa odložiť. Otvára spisy, ktoré je potrebné prebrať, vybaví zopár listov, podpisuje faktúry. Nevníma nič, okrem svojej práce, keď ho preberie telefonát.  Beáta mu oznamuje, že prišiel za ním jeho priateľ Stano.

 

„Nech vojde.“

 

„Vitaj starý priateľ.“

 

Vstáva a podáva mu ruku.

 

Stano, spolužiak ešte zo základnej školy mu stisne ruku pevne ako vždy.

 

„Ako žiješ? Dlho si sa neukázal.“

 

„To je výčitka?“

 

„Ale, vieš ako to dnes chodí. Raz si hore, raz dole. Idem okolo, tak som si povedal, že sa zastavím.“

 

„Ako dnes žiješ?“

 

Pýta sa Michal.

 

„Som šťastne rozvedený .... „

 

Odpovedá Stano.

 

„Prosím vás, čo všetci máte s tým rozvodom! Vidím, že aj ty si rozšíril  kruh rozvedených z našej triedy. Do zbierky vám už chýbam len ja.“

 

Hovorí Michal.

 

To sa nikdy nestane.

 

„Čo sa stalo? Veď ste si tak rozumeli.“

 

„Ale .... nechcem o tom hovoriť, niekedy inokedy. Prišiel som sa opýtať, či nepotrebuješ moje služby. Som voľný a potrebujem zmenu. Chystám sa presťahovať a hľadám si zamestnanie. Nechcem ťa zbytočne otravovať, mám už niečo rozbehnuté, bol som na niekoľkých konkurzoch a čakám odpoveď.“

 

„Netáraj, dobre vieš, že som ti ponúkal pracovať v našej firme už niekoľkokrát, ale vtedy to nebolo možné. Býval si inde, bol si ženatý. Takých odborníkov, ako si ty, potrebujú všade. Ohľadom platu sa dohodneme neskôr. Nastúpiť môžeš aj zajtra. A vôbec,  na dnes to zabalíme a ideme ku mne. Som sám, Monika odišla s deťmi k sestre do Kanady aj so svojou matkou. Som slamený vdovec a potrebujem vypadnúť. Akosi v poslednom čase nemôžem vydržať v robote. Už mi tá samota lezie na nervy. U mňa sa v pokoji porozprávame.“

 

„Fajn, tak poďme.“

 

Michal vstáva, berie mobilný telefón, kufrík, vypína PC.

 

„Beáta, dnes sa už nevrátim.“

 

„Myslela som si.  Všetkým poviem, že máte obchodné rokovanie mimo firmy. Na dnes bol objednaný jeden z dodávateľov, ale schôdzku zrušil práve pred chvíľou.“

 

„V poriadku. Vybavíme to zajtra. Ďakujem.“

 

Dom je tichý. Michal si na to ticho ešte stále nezvykol. Huriavk, ktorý spôsobovali jeho dvojičky bol súčasťou ich života, bral tento stav ako niečo samozrejmé. Vôňa, ktorá oznamovala prítomnosť Moniky tiež chýbala. Stano to nevnímal takto, nevedel, aké myšlienky sa preháňajú hlavou jeho priateľovi. Vošli do obývacej izby, zapli rádio.

 

„Poď do kuchyne, niečo si zajeme. Jedna pani chodí každý deň a niečo dobré mi uvarí. Pochutíš si.“

 

Otvoril chladničku,  jedlo bolo podelené v krabičkách. Zohrial obed  v mikrovlnke.

 

„Otvoríme si fľašu dobrého vínka a porozprávaš mi niečo o sebe. Dlho sme sa nevideli.“

 

„Dobre.“

 

Po jedle sa usadili do obývacej izby, ktorá bola zariadená moderným štýlom. Bolo na nej vidieť, že ju zariaďovala ženská ruka. Všetko bolo ladené do odtieňa staroružovej a hnedej, sem tam čierna.  Zjemňovala ich krémová farba. Zrejme ju domáca pani obľubuje, pretože všetky doplnky v dome boli v tejto farbe. Sušené kvety boli vkusne umiestnené skoro v každej miestnosti. Jemná elegancia s moderným umením. Michal sa do zariaďovania Monike nemiešal, nemal na to povahu. Bol však rád, že všetci, ktorí prišli k nim na návštevu boli prekvapení ich interiérom. Jeden štýl  v celom dome bol pre neho zo začiatku čudný, nebol na to zvyknutý.

 

 

„Tak hovor,  horím nedočkavosťou.“

 

Vraví Michal.

 

„Naše manželstvo bolo ako vystrihnuté z talianskeho filmu. Hádky, bozky, krik, slzy a smiech. Eva bola vášnivá a náročná. Deti nechcela, len samé zábavky, kaviarne, návštevy u kamarátok. Žiadna teplá večera. Cez víkendy som musel variť ja, ak som sa chcel najesť. Prestalo ma to baviť. A keď som zistil, že má milenca, neváhal som ani na okamih a podal som žiadosť o rozvod. Samozrejme, že potom to nabralo rýchly spád. Eva zúrila ako levica, chcela ma obrať o všetko. Bolo pod moju úroveň hádať sa o majetok. Nechal som jej byt, auto, nábytok. Zobral som si len úspory, ktoré nestihla minúť. V štyridsiatke musím začať odznova. Už som situáciu nezvládal, chcem mať pokoj a ona ho nemá ani sama pre seba.“

 

„Niet ti čo závidieť. Ak chceš, môžeš tu ostať tak dlho, ako budeš potrebovať. Dom je prázdny. Izba na poschodí  je tvoja, kým si nenájdeš niečo iné.“

 

„To od teba nemôžem prijať.“

 

„Čo by si nemohol! Sme predsa kamaráti od detstva. A večer nebudeš sám ani ty, ani ja. Budeme spomínať, rozoberať pracovné záležitosti. Alebo bude každý sám relaxovať podľa vlastných predstáv. Čo ty na to?“

 

„Tak dobre, súhlasím. Ale pijatiku platím ja.“

 

„OK.“

 

„Objednáme si na večer pizzu. Dnes bude dlhá noc.“

 

 „V poriadku.  Poď, ukážem ti tvoj dočasný domov.“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.