Choď na obsah Choď na menu
 


ANNA

 

Neschádza jej z mysle pracovná ponuka. Celý deň pracuje roztržito, robí chyby, až si sama ide na nervy.

 

Ešteže kolegyňa má dnes dovolenku, inak by sa mi veru čudovala. Prestaň už s tým a rob poriadne! Lebo nebude žiadny začiatok, ale koniec.

 

Dnes nebola na obede, nemala chuť, čo sa jej nestáva často. Ostatné kolegyne by si iste všimli, že s ňou niečo nie je v poriadku.  Nevie zakryť svoje pocity. Myšlienky sa jej preháňajú hlavou. Čím ďalej, tým viac sa prikláňa k myšlienke, že ponuku prijme. Nevie, ako zareaguje Filip.

 

Možno bude súhlasiť.

 

V poslednom čase sa jej zdá, ako keby ju ani nevnímal. Hlavne, že je jedlo a pokoj pri televízore. Verí mu, že je unavený po ťažkej práci, no ona by si rada niekedy niekam vyšla. Len tak do parku, do cukrárne. Alebo sa túlať po meste. V kine boli naposledy ešte keď boli slobodní. Anna má rada filmy. Filip to akosi nechce vidieť. Stačí mu taký život, aký má. Raz za čas idú na návštevu k jeho matke. Pre Annu je to skoro vždy utrpenie. Počúvať reči o tom, že by mali mať dieťa, či už svoje, alebo aspoň adoptívne, je pre ňu horšie ako trest.

 

„Zmena by mi prospela.“

 

Hovorí si. Ale potrebuje počuť názor aj iných.

 

„Veď uvidíme, svet sa neprestane točiť, ak ja nebudem robiť kariéru.“

 

Pozrie na hodinky a zistí, že je čas ísť domov.

 

„Zase jeden deň za mnou. Pôjdem sa pozrieť do mesta čo je nové. Aspoň prídem na iné myšlienky. Niečo si kúpim, aspoň nejakú maličkosť, ktorá ma poteší.“

 

V meste je veľa ľudí,  je pekný deň. Slniečko svieti a všetci  vyzerajú akosi inak. Pozerá si tovar vo výkladoch, sem-tam sa usmeje, len tak pre seba. Stretáva mnoho známych, ktorých dlho nevidela. Ani nečudo, veď chodí domov z práce inou cestou,  mimo mesta. Občas sa pri niektorom pristaví, trocha sa zhovárajú a každý ide svojou cestou.

 

Kúpim niečo na jedenie a idem domov.

 

V tom si spomenie, že zas nemá tašku na nákupy.

 

Nič sa predsa nestalo, kúpim si igelitovú.

 

Vchádza do obchodného domu,  do oddelenia potravín. Chvíľu chodí pomedzi regály a rozmýšľa, čo kúpiť. Potom rýchlo nahádže do vozíka čo chcela. Čaká ju dlhý rad pred pokladňou. Je špička popoludní, každý nakupuje. Zaplatí a vychádza s nákupným vozíkom na chodbu, aby si v pokojne uložila nákup. Zrazu do nej strčí nejaký mladík a nadáva. Anna sa zarazí, nepovie nič, pretože muž rýchlo odchádza.

 

„To sú spôsoby!“

 

Odchádza z obchodu. Vtom sa jej odtrhne jedna rúčka na igelitovej taške a obsah sa vysype na zem. Skloní sa, aby si pozbierala svoj nákup.

 

„Už len to mi chýbalo, som taká nemotorná! „

 

Nahlas vzdychne a začína ukladať veci do tašky.

 

„Nič si z toho nerobte.“

 

Počuje mužský hlas. Zrazu sa k nej skláňa muž, ktorý jej pomáha zbierať vysypaný nákup. Pozrie sa za hlasom a jej oči sa stretnú s pohľadom modrých očí. Takých modrých ako more počas letného dňa.

 

Bože, také oči som ešte nevidela.

 

Na chvíľu prestáva s odkladaním nákupu. Vysoký brunet, oblečený v čiernych kožených nohaviciach a koženej bunde, spoza ktorej vykúkalo čierne značkové tričko  jej podáva posledný kus a vstáva. Podáva jej ruku, aby sa jej lepšie vstávalo.

 

„Som Stano. Aj mne sa to často stávalo.“

 

S váhaním prijíma ruku, ktorá je príjemne teplá. Už dlho sa nestretla s takým prijatím. Muž sa k nej správa, akoby sa poznali roky.  

 

„Ďakujem, volám sa Anna.“

 

„Teší ma.“

 

„Aj mňa.“

 

„Som tu len krátko, ale vaše mesto je pekné.“

 

„To som rada. Prepáčte, ale už musím ísť.“

 

„Škoda, chcel som ísť niekam na kávu. Pozývam Vás.“

 

„Ďakujem, nemôžem. Nie som zvyknutá chodiť s neznámymi ľuďmi niekam, hoci len na kávu.“

 

Vezme nákup a náhlivo odchádza. Nevidí, že muž sa za ňou pozerá. Potom sa otočí a odchádza smerom k najbližšiemu bistru.

 

„Tureckú kávu prosím.“

 

Vchádza do tichého bytu. Filip je v práci, má čas len pre seba. Vyloží nákup. Odchádza do obývacej izby, zapína televízor. O polhodinu sa začína jej seriál.

Musím všetko stihnúť do začiatku.

Rýchlo upratuje, osprchuje sa, oblečie si domáce oblečenie. Prichádza, keď začínajú titulky jej obľúbeného filmu. Sadá si do kresla, keď v tom zvoní telefón.

 

„Kto otravuje, nevie koľko je hodín? Slušní ľudia telefonujú do dvadsiatej hodiny!“

 

Je to omyl.

 

„Ešte že tak, aspoň si v pokojne pozriem film.“

 

Nevníma okolitý svet. Vžíva sa do deja. Je spokojná, jej miláčik dnes hrá skoro v celom filme. Po skončení sa zasnene díva do obrazovky, len pomaly sa preberá do reálneho života.

 

Škoda, že takí muži sú len vo filme. Vlastne dnes som jedného takého stretla. Krásny vysoký brunet s modrými očami. Vyzeral ako moja študentská láska. Celkom zaujímavý, keby som mala o niekoľko rokov a kíl menej a bola slobodná veru neviem, neviem .... Prestaň už snívať a radšej rozmýšľaj o tom, ako povieš Filipovi o tvojej ponuke v práci.

 

Zajtra je sobota, voľný víkend. Chystá sa novinku povedať svojmu manželovi, len nevie ako začne.

 

Skúsim to tak, ako to má rád. Bez vykrúcania.

 

Vie, že Filip je priamy chlap, nemá rád zbytočné reči, ani naťahovanie prázdneho rozhovoru. Vždy hovorí pravdu. Každému a za všetkých okolností. Veď koľko mali z toho nepríjemností!  V práci zo začiatku boli veľké problémy a medzi susedmi ani nehovoriac. Lenže práve to si na ňom váži. Niekedy aj jej povie pravdu tak, že ju to zabolí. Veľa ráz sa preto aj nerozprávali. Filip je už taký a Anna vie, že ho nezmení. Vie, že je to drsný chlap navonok, ale s jemnou dušou vo vnútri.  Romantický, drsný,  to na ňom od začiatku obdivovala. Čudovala sa, prečo si vybral práve ju. On, taký krásny chlap.  Lenže v poslednom čase sa zmenil. Niekedy mu Anna nerozumie. Jeho pohľady, ktoré občas máva si nevie vysvetliť a ani pusu jej nedá tak, ako to bolo ich zvykom.

 

Asi to bude tým stredným vekom.

 

Zaspáva na gauči, zobúdza sa na Filipove šuškanie do ucha, aby šla spať do spálne. Prebúdzajú sa na búchanie od susedov. Ich spálňa má spoločnú stenu so susedovou kuchyňou. Anna sa pozerá na budík, je sedem hodín.

 

Čo sa zbláznili ? Nedajú pokoj ani cez víkend?

 

Nerozumie zvuku, ktorý prichádza od vedľa. Po chvíli pochopí, že je to hádka a trieskanie dverami. Pozerá na Filipa, ten už vstáva a búcha po stene. Nahlas zahundre, hluk od vedľa prestáva.

 

To bude zas deň.

 

Ešte chvíľku sa preťahuje v posteli a potom vstáva. Vie, že nemusí chystať raňajky, lebo Filip ráno nemôže jesť.  Len ako vrabček a potom hneď cigaretka. Nedokáže to pochopiť. Aj jeho otec bol taký. Ona by si rada posedela pri spoločných raňajkách. Musí jej stačiť aspoň spoločná káva. Miluje sobotňajšie rána pri káve. A keď aj v nedeľu môžu ráno spolu popíjať kávu a rozprávať sa, tak je spokojná. Dnes však chce pri raňajšej káve povedať Filipovi o tom, čo ju trápi už niekoľko dní. Bojí sa jeho reakcie. Takúto situáciu ešte neriešili.

 

„Dáš si kávu?“

 

„Veď len na to čakám, kedy sa opýtaš. Môže byť.“

 

Odchádza na balkón na prvú dennú cigaretu. Nalieva vodu do prichystaných hrnčekov, po chvíli sa v kuchyni roznáša príjemná vôňa tureckej kávy. Každý z nich má svoj obľúbený hrnček. Po chvíli sa Filip vracia do kuchyne. Anna sa chvíľu hemží na lavici, nevie ako začať rozhovor. Potom mu položí priamu otázku.

 

„Čo si myslíš o tom, keby som dostala zaujímavú pracovnú ponuku?“

 

Filip na ňu nechápavo pozerá.

 

„Môj šéf mi navrhol, aby som robila tlmočníčku. Jeho asistentka odchádza z firmy, sťahuje sa za manželom. Mám na rozmyslenie ešte niekoľko dní. Čo ty na to?“

 

„Neviem ti hneď odpovedať.“

 

Reaguje Filip.

 

„Ako by sa zmenil náš život? A čo to všetko prinesie? Ale ak máš vážny záujem nie som proti.“

 

Je prekvapená jeho odpoveďou, nečakala takú.

 

„Vieš, nebudem vždy doma tak, ako si zvyknutý. Možno budem musieť aj cestovať  a aj do zahraničia. Kto sa o teba postará? Často bude chýbať teplá večera .... „

 

„Ale veď nie som malé dieťa! A stravovať sa môžem aj v závodnej jedálni. Mnohí moji kolegovia tam chodia a zatiaľ to prežili.“

 

Smeje sa Filip.

 

„Neboj sa, zvládneme to. A nebudeš taká nervózna, nájdeš si nejaké naplnenie, keď už nám to rodičovstvo nevyšlo. Myslíš si, že keď nič nehovoríš, že nevidím, ako sa stále trápiš?“

 

Mlčí, také slová nečakala.

 

„Musíme žiť ďalej!“

 

Do očí sa jej tlačia slzy. Nezmôže sa na slovo. Filip preto vstáva zo stoličky a objíma ju.  

 

„Dnes sa chystám preležať celý deň pred televízorom. Mal som strašný týždeň.“

 

Považuje problém za vyriešený. Anne sa trasie žalúdok, bojí sa toho, čo príde, ak dá svojmu nadriadenému kladnú odpoveď. Filipovo požehnanie by mala. Ona sama ešte nie je celkom presvedčená o tom, či ponuku prijme.

 

„Dobre, nebudem robiť veľké upratovanie, oddýchni si. Čo mám uvariť, na čo máš chuť?“

 

„Mám chuť na tvoje pirohy.“

 

Rozmýšľa, či má všetko, čo potrebuje k vareniu.

 

„Nemám slivkový lekvár, musím ísť na nákup.“

 

„Mám ísť s tebou?“

 

„Nie, veľký nákup urobíme neskôr. Za chvíľu som späť.“

 

„Dnes sa ti vydarili.“

 

Konštatuje Filip, keď dojedá posledný kus.

 

„Viac už nie je, vieš, že ak sa vydaria, tak je málo.“

 

Mrzí ju, že neurobila viac, ale Filip sa nehnevá, spokojne odfukuje. Potom vstáva od stola a odchádza do izby.

 

„Kedy ti mám urobiť kávu?“

 

„Až neskôr, teraz si trocha pospím.“

 

„Ja umyjem riad a potom sa prídem k tebe. Tiež by som si pospala.“

 

Rýchlo upratuje kuchyňu a o hodinu ticho otvára dvere do obývacej izby. Filip spí skrútený v kresle. Už mu nedohovára, aby si ľahol na gauč. Je to zbytočné. Televízor necháva zapnutý, zobudil by sa, keby ho vypla, alebo prepla iný kanál. O niekoľko minút zaspáva na gauči. Oboch ich zobúdza telefón. Anna zo začiatku nechápe, čo sa stalo. Filip dvíha slúchadlo. Volá ich kmotor. V pozadí počuť ich malého krstného syna. Vykrikuje dovtedy, kým mu nedajú slúchadlo. Obaja sa chvíľu rozprávajú, dlho sa nevideli. Obaja muži pracujú na smeny a len zriedka sa stretnú týždne, keď pracujú rovnako.

 

„Chystáme sa k vám ale chceli sme si overiť, či ste doma. Môžeme prísť?“

 

„Samozrejme, že sa pýtaš! Nezabudni zobrať malého.“

 

„Prevráti vám byt hore nohami.“

 

„Aspoň bude veselo. Čakáme vás, len príďte. Kto vie, kedy by sme sa zase videli.“

ANNA

 

Je pondelok ráno. Nie a nie sa prebrať po víkende. Pozerá na monitor a nemôže sa sústrediť na prácu.

 

„Uvarím si silnú kávu, potom sa možno preberiem.“

 

Berie varnú kanvicu a ide si nabrať vodu. Potom sa vráti, aby si umyla šálku a lyžičku. Cestou sa stretne s kolegyňou a tá jej podáva spisy, ktoré má Anna dokončiť. Dáva si obaly pod pazuchu, berie šálku a vracia sa do svojej kancelárie. Vtom jej vypadne niekoľko papierov. Zohla sa, aby ich zdvihla. Nevšimne si, že sa k nej skláňa nejaký muž, aby jej pomohol.

 

„To sa stáva aj v lepších rodinách.“

 

Ozýva sa mužský hlas, ktorý prejde do smiechu.  

 

Červená sa, je to muž, ktorý jej pomáhal s vysypaným nákupom v obchodnom dome.

 

„My sa predsa poznáme. Ak si spomínate, som Stano.“

 

Naraz vstávajú. Nevie, čo má robiť, je jej trápne. Stano vidí jej rozpaky a preto jej bez slova podáva doklady.

 

„Už odchádzam, nechcel som vás rozrušiť. Nehnevajte sa, som tu nový. Dnes je môj prvý pracovný deň.“

 

„Ja sa predsa nehnevám na vás, ale na seba. Som akási nešikovná, v poslednom čase mi veci padajú často.“

 

Dodáva ticho.

 

„Tak do videnia.“

 

 Anna rýchlo odchádza.

 

To bude deň!

 

Uvarí si silnú kávu. Po niekoľkých minútach sa púšťa do práce. Vybaví niekoľko telefonátov, prekontroluje spisy, ktoré jej dala kolegyňa Vierka. Potom sa rozhodne a zavolá Beáte.

 

„Môžete ma ohlásiť majiteľovi? Chcem s ním hovoriť.“

 

„Počkajte, je tu. Opýtam sa, kedy má voľno.“

 

Po chvíli jej oznamuje, že dnes popoludní, po trinástej hodine môže prísť. Anne silno bije srdce, až má pocit, že ho počuje aj Beáta.

 

„Ďakujem.“

 

So zmiešanými pocitmi skladá telefónne slúchadlo.

 

STANO

 

„Dobrý deň Beáta, je Michal v práci?“

 

Stano vchádza do kancelárie, kde sedí asistentka majiteľa firmy.

 

„Poďte ďalej, už vás čaká. Ohlásim vás, pred chvíľou som mu prepájala hovor.“

 

„Je tu pán Stanislav Horečný, môže ísť ďalej?“

 

„Samozrejme.“

 

„Môžete ísť dnu, šéf vás prijme.“

 

„Vďaka.“

 

Stano vošiel do kancelárie svojho dávneho priateľa.

 

„Vítam ťa. Tak ako? Vybavil si potrebné dokumenty?“

 

„Áno. Som prekvapený, že to išlo tak rýchlo. Pri našich byrokratických úradníkoch som nečakal, že to bude tak rýchlo. Zistil som, že keď sa na ženy v úrade usmievam, tak vybavím všetko hneď. Nie je to zaujímavé? Ale dosť bolo zábavy. Som pripravený plniť svoje nové povinnosti.“

 

„Mám tu jeden nedokončený prípad, pozri sa naň. Čo ty na to? Zostaň tu, chcem, aby si  to prešiel hneď. Na tvoj názor som zvedavý.“

 

 Zvoní telefón.

 

„Prišla pani Anna.“

 

Oznamuje mu Beáta.

 

„V poriadku, nech vojde.“

 

Vchádza a t tvári sa vážne a sústredene. Je vkusne oblečená, ako vždy farebne zladená. Čierny nohavicový kostým jej veľmi pristane. Najviac vtedy, ak má doplnky vo svojej  obľúbenej  svetlo modrej  farbe. Vtedy vyniknú jej krásne modré oči. Vlasy trocha neposlušne objímajú jej vážnu tvár.  Dnes sa si dala aj make up a rúž, čo bežne nerobieva.

 

Len nech sa tu nezosypem.

 

Zarazí sa, keď vidí sedieť v kancelárii majiteľa Stana.

 

„Prídem neskôr.“

 

„Ale, nie. Toto je náš nový kolega. Predstavím vás.“

 

„My sa už poznáme.“

 

Odpovedá Anna.

 

„Ako to, ...  veď prišiel len dnes a ešte nebol oficiálne predstavený.“

 

Červená sa, je v rozpakoch. Stano sa rozhodol pomôcť.  

 

„Stretli sme sa v meste a aj tu vo firme. Keby som vedel, že tu pracujú také pekné ženy, prišiel by som skôr. Som rád, že budeme kolegovia.“

 

Michal sa pozerá raz na jedného, raz na druhého.

 

„V poriadku, môžeme prejsť k pracovným povinnostiam.  Prepáčte, nebudem vás, vyrušovať.“

 

Stano si sadá späť na miesto a číta materiál, ktorý mu dal Michal.

 

„Sadnite si.“

 

Ponúka jej miesto pre návštevy.

 

„Tak, ako ste sa rozhodli?“

 

„Po zvážení „pre“ a „proti“ som sa rozhodla vašu ponuku prijať.“

 

Hovorí ticho, hlas sa jej trasie a kolená tiež. Ešte dobre, že sedí.

 

„To rád počujem. Teraz prejdime k podrobnostiam. Beáta vám bude pomáhať, pretože by bolo vhodné, ak by ste prešli na nové miesto už od zajtra. Tých povinností je veľa, bude dobré, ak využijete prítomnosť Beáty, kým sa dá.  Samozrejme aj vaše platové ohodnotenie bude zodpovedať miestu, na ktoré nastupujete. Dám pokyn na personálne oddelenie, nech pripravia potrebné dokumenty.“

 

„Dúfam, že splním vaše očakávania.“

 

Odpovedá Anna.  

 

„Budem sa snažiť. Dlho som už nehovorila cudzím jazykom.“

 

„V poriadku.“

 

Vraví Michal.

 

„Teším sa na spoluprácu. Už som si myslel, že ponuku odmietnete.“

 

„Veľa nechýbalo  a prišla by som vám oznámiť, že ju nemôžem prijať. Manžel nemal námietky a ja som sa rozhodla vyskúšať možno poslednú zaujímavú ponuku práce. Rada pracujem s ľuďmi.“

 

Stano zdvihol hlavu od rozčítaného materiálu a s údivom sa pozerá na Annu. Zbadala Stanov pohľad a neunikol jej ani divný výraz v tvári Michala.

 

„Viem, že to vyznelo divne, mám len manžela a nechcela by som ho pre pracovné povinnosti stratiť. Prepáčte, ale som zo starej školy. Som síce emancipovaná, ale v niektorých veciach staromódna.“

 

Čo to tu rozprávam!

 

Nadáva si. Je rada, že myšlienky sa čítať nedajú.

 

„V poriadku, každý sme iný. Zatiaľ je to všetko, môžete odísť.“

 

„Ďakujem a do videnia.“

 

Vstáva a pomaly odchádza. Keď zatvorí dvere, muži na seba pozerajú.

 

„Myslíš si, že ak by jej to manžel nedovolil,  tak to neprijme?“

 

„Neviem Stano. Ťažko povedať, možno ani nie. Veľa toho prežila, chápem ju. Aj ja som rodič. Dieťa jej zomrelo, keď bolo malé, bolo ťažko choré. Od Beáty viem, že túto skutočnosť niesla veľmi ťažko. V práci sme to skoro ani nezbadali. Je veľmi svedomitá a zodpovedná. Niekedy mám výčitky svedomia, že som bol k nej tvrdý práve vtedy, keď prežívala osobnú tragédiu. Nikdy sa nesťažovala, vždy bolo všetko urobené načas a správne. Preto som si ju vybral. Keď som to povedal niektorým kolegom, čudovali sa, prečo som vybral práve ju. Vedel som, na čo narážajú. Nie je to reprezentatívny typ, ale na druhej strane je zaujímavá. Myslím si to od samého začiatku, ako prišla pracovať do firmy.“

 

„Je.“

 

Pritakáva Stano.

 

„Stretol som ju v meste, pomáhal som jej s vysypaným nákupom. Zbadal som si ju hneď. V dave ľudí si ju musíš všimnúť.“

 

„Viem.“

 

Reaguje Michal.  

 

„Nebude to ľahké, veď uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Ani som nevedel, že hovorí anglicky. Dokonca aj nemecky. Len náhodou som si vypočul rozhovor, ktorý viac-menej rozhodol o tom, že som jej navrhol spoluprácu. Beáta tu nebola a prišiel zahraničný partner. Ja som meškal a Anna bola zhodou okolností na chodbe, keď prišiel klient. Rozhovor viedla ako keby sa poznali už dávno. Anna ma nezbadala a ja som počúval, čo hovoria, aj keď sa to nepatrí. Len čo zistila, že som prišiel, ospravedlnila sa a rýchlo odišla. Ja som už len dokončil to, čo ona začala. Myslím si, že náš klient bol ňou očarený. Videl som, ako sa na ňu pozerá. Ani si to vtedy neuvedomila a ani ja. Obchod sa vtedy vydaril a mne všetko došlo až neskôr. Preto som sa rozhodol pre ňu. Ak by odmietla, bol by sa urobil konkurz, ale nemáme toľko času. Firmu pozná dobre, kolegovia si ju chvália, že sa s ňou dobre spolupracuje. Beáta mi potvrdila, že som vybral dobre.“

 

„Aj ja si to myslím, dúfam, že budem s ňou spolupracovať aspoň niekedy.“

 

„Očakávam, že ju nebudeš zvádzať.“

 

„Chceš ma uraziť? Kedy som ja zvádzal cudzie ženy?“

 

„Len sa nerob! Flirtuješ od materskej školy. Poznáme sa predsa nejaký piatok, tak sa nerob.“

 

„Dobre, nechajme to. Pozrel som si materiály, ktoré si mi dal, zajtra ti poviem, čo si o prípade myslím.“

 

„V poriadku. Tak sa maj. Uvidíme sa večer. Ahoj.“

 

Stano odchádza z kancelárie zaujatý vlastnými myšlienkami. Michal sedí za stolom a rozmýšľa, čo ďalej.

 

MICHAL

 

„Tak mám o jednu starosť menej. Anna ponuku prijala.“

 

Spokojne otvára ďalší spis s návrhom na obchodnú ponuku. Pohrúži sa do práce a preberie ho telefón.

 

„Už odchádzam.“

 

Hovorí Beáta.

 

„Potrebujete ešte niečo?“

 

„Nie, ďakujem. Do videnia zajtra.“

 

„Do videnia.“

 

 Ešte chvíľu pracuje a potom si uvedomí, že aj on by mal ísť domov.

Vstáva od stola, vypína počítač, berie telefón. Pohľadom skontroluje miestnosť a odchádza. Cestou domov v aute rozmýšľa o dnešnom pracovnom stretnutí s Annou a Stanom. Prekvapili ho obaja. Anna tým, ako sa zmenila a Stano tým, že sa mu Anna páči. Vedel o ňom, že len vyslovene  krásavice majú u neho akú-takú šancu.  Spomenul si, čo mu Stano hovoril o jeho bývalej manželke. Keď s ňou začal pred rokmi chodiť, tak mu všetci závideli. Atraktívna, bohatá, s príjemným vystupovaním, veselá spoločníčka. Skrátka výborná „partia“. Uvedomil si, že sa v manželstve zmenila.

 

Vlastne ani nie, len my sme si to vtedy neuvedomovali, že život to nie sú len posedenia s priateľmi.

 

Spoločníčka bola výborná. Vedela zabaviť všetkých svojím príjemným vystupovaním. Stano mu prezradil, že v súkromí bola celkom iná. Nečakal od nej, že nechcela deti. Nevedel si predstaviť život bez detí. Musí to byť smutný a prázdny život. Vtom si spomenul na Annu. Prišlo  mu ľúto ženy, ktorá si to nezaslúžila. A nie len ona, ale aj jej manžel. Určite by z nich boli  výborní rodičia. Škoda, pomyslí si.  Prichádza k domu. Zaparkuje a vchádza dnu. Vie, že ho nik nečaká. Vojde do kuchyne, otvára chladničku a pozerá, čo si ohreje na večeru. Pani, ktorá sa stará o domácnosť mu  pripravila niekoľko jedál, ktoré má rád. Zohrieva jedlo v mikrovlnej rúre, sadá k stolu. Zapína rádio a mlčky večeria. Je hladný, no nechutí mu tak,  ako vždy. Je zvyknutý obedovať, alebo večerať v spoločnosti niekoľkých ľudí. Stále si nevie zvyknúť na samotu. Vezme jedlo do obývacej izby, zapína televízor a pri správach a programe vyprázdni tanier ani nevie kedy. Jedlo je veľmi dobré, ako vždy. Stále myslí na Annu. Dnes vyzerala veľmi dobre. Bol prekvapený Stanovou reakciou. Vedel, že sa mu páčia len krásne ženy.

 

Ale veď Anna je krásna! Zrelá žena, ktorá vie čo chce.

 

Krásne smutné oči mu neschádzajú z mysle. Jej veľké modré oči, vždy s prekvapivým výrazom si lepšie všimol až dnes.

 

Niekedy musela byť veľmi pekná. Niektoré ženy v jej veku už nemajú tú iskru v očiach ako má ona. Možno keby schudla, vyzerala by lepšie. Potom by to už ale nebola ona. Ten smútok v jej očiach, ktorý je tam vždy mu neschádza z mysle. To nebude len tou tragédiou.

 

Vždy veselá bambuľka so smutnými očami.

 

Tak ju ohodnotil on. No Stano? Keď boli mladí, tak sa takým ženám vysmieval.  Prekážalo mu, ak žena nebola štíhla a krásna. Musela byť dokonale krásna, inak by ho neupútala. Ako sa zmenil! Jeho vlastná žena, ktorá bola a aj je veľkou krásavicou mu nechtiac otvorila oči. Až teraz si uvedomil, že Stano s jeho manželkou hrali divadlo pred všetkými.  Keď niekedy prišli na ohlásenú návštevu, tak bolo vždy všetko perfektne pripravené. Oslava na úrovni, domácnosť na úrovni. Uvedomil si, že to bola Stanova práca. Kto vie, ako by to bolo, keby prišli neohlásení. Nečakal od Stana, že urobí taký rázny krok. Vedel o ňom, že má rád zabehaný rytmus. Muselo to byť na nevydržanie, ak sa tak rozhodol. Život mu uštedril poriadku facku. Asi konečne dostal rozum a bude posudzovať ľudí a hlavne ženy nielen podľa zovňajšku. K niektorým ľuďom bol Stano skoro vždy kritický. Niekedy až priveľmi. Život prináša rôzne prekvapenia. Možno mu to pomôže. Ale že sa bude páčiť Stanovi  aj Anna s tým vôbec nepočítal. Nie je jeho typ.

 

„Aspoň sa nám všetkým trom bude lepšie spolupracovať.  Bude to zaujímavé. Trochu iskrenia nezaškodí. Lepšie takto, ako keby sme sa nútili k tomu, že je všetko v poriadku a v skutočnosti sa neznášame. Veď uvidíme. Už teraz sa na to teším. Ale dosť bolo filozofovania, ide sa spať. Jedna noc v kresle mi stačila.“

 

Vypína televízor a ide do spálne. Stano sa ešte nevrátil z mesta.

 

Je to len jeho problém, kľúče od domu má, tak čo.

 

Ešte chvíľu sa prehadzuje v posteli, no za krátku chvíľu zaspí. Nepočuje, že prichádza Stano.

 

STANO

 

Vchádza do Michalovho domu. Zapína televízor v hosťovskej izbe. Je to veľká miestnosť. Zariadená je vkusne a účelne. Pohodlie vlastného domu mu to však nenahrádza. Neschádza mu z mysle dnešný deň. Stretnutie s kamarátom z detstva mu prinieslo zamestnanie dosť podobné tomu, čo robil predtým. Že  znova uvidí ženu, s ktorou sa stretol náhodne v meste s tým vôbec nerátal. To, že odmietla pozvanie na kávu ho prekvapilo. Bol zvyknutý, že ženy ho neodmietali. Stále atraktívny, v najlepších rokoch. Nečakal takú reakciu. Jeho sebavedomie dostalo riadnu príučku. Trocha to ním otriaslo. Nechcel si však pripustiť, že jeho, takého krásavca odmietla žena nie práve najkrajšia! Nečakal, že ju ešte niekedy stretne. Život je plný prekvapení. Keď ju uvidel vo firme, myslel si, že sa mu sníva. Ale keď ju uvidel u Michala,  to ho dorazilo. Musel vynaložiť veľké úsilie, aby sa ovládol.

 

Ten Michal nemá rozum.

 

Za asistentku vybrať práve ju! Čakal niekoho podobného ako je Beáta. Lenže aj tak ho niečo na tej žene priťahovalo. Cítil pri nej pokoj, ktorý už dávno nezažil. Pri svojej žene zabudol, aké to je. Vlastne ani nevedel, aké to je žiť pokojný rodinný život. Stále hádky ho pripravili o vnútorný pokoj. Vždy bol v strehu a pripravený na boj. Lenže Michal mu vysvetlil svoje dôvody a po zvážení mu dal za pravdu. Aj keď nebola podľa jeho predstáv, aj tak vedel, že spolupráca  s ňou bude dobrá. Imponovalo mu, že nekoketovala ani s jedným, ako bol doteraz zvyknutý.  Nečakal, že správanie ľudí v tomto meste bude iné.

 

Predsa som tu cudzí. Vlastne nie som cudzí, len som tu dlho nežil a ako sa vraví iný kraj, iný mrav. Dúfam, že si zvyknem. Už by som sa mohol usadiť. Potrebujem len dobrú ženu.  Som dobrá partia, ako sa hovorí. No kde ju nájdem ? V mojom veku sú ženy buď zadané, alebo rozvedené. A starú dievku nechcem, tá má svoje muchy.  

 

Ani si neuvedomil, že aj on je rozvedený. Nerozmýšľal, že jeho potencionálnej partnerke môže tiež prekážať, že je rozvedený, aj keď bezdetný.  

 

Teraz nemôžem myslieť na ženy, musím si zabezpečiť nejaký byt. Nechcem byť Michalovi na príťaž. Zajtra začnem čítať inzeráty, možno budem mať šťastie.

 

Ešte chvíľu rozmýšľa a potom začne sledovať televízny program. Prečíta si správy na tele texte. Večerný film ho nezaujme. Vypína televízor, v mobile nastaví čas budenia. Ľahne si do postele a snaží sa zaspať. Spánok neprichádza. Je dosť rozrušený z posledných dní. Čerstvý rozvod, zmena zamestnania, zmena prostredia si žiadajú svoju daň. Niekoľko dlhých hodín sa prevaľuje bez spánku. Nad ránom od vysilenia zaspáva. Nepočuje zvonenie telefónu. Až keď je zvuk dostatočne silný, tak sa preberie a nič nechápe. Pomaly vstáva a odchádza do kúpeľne. Po pol hodine odchádza do práce k Michalovi. Cestou kúpi noviny, aby si prečítal inzeráty. Vchádza do kancelárie a hneď si prezrie noviny. Niekto zaklope.

 

„Prosím, vojdite.“

 

Hovorí Stano.

 

„Dobrý deň.“

 

„Dobrý Michal.“

 

„Ako si sa vyspal Stano?“

 

„Ujde to. Vieš, že na novom mieste je to inak,  ako som bol zvyknutý, aj keď pohodlie sa nedá uprieť. Kúpil som si noviny, aby som si prezrel ponuky na byty.“

 

„Takže si sa rozhodol nájsť si byt?“

 

„Áno. Rozhodol som sa znova usadiť vo svojom rodnom meste. Všade dobre, doma najlepšie. Teraz tomu rozumiem. Niekedy som sa tomu smial. Človek niektoré veci pochopí až časom.“

 

„Som rád, že si sa tak rozhodol.“

 

Odpovedá Michal Stanovi.

 

„Práce bude dosť, aspoň dúfam. Chystám sa na dôležité stretnutie so zahraničným klientom a Anna mi bude pomáhať.“

 

„Vážne?“

 

„Veď preto som ju vybral. Chcem posunúť firmu iným smerom. Ak to vyjde dobre, ak nie, tak sa nič nestane. Ale mrzelo by ma, keby som to neskúsil. Anna nie je len tlmočníčka, ale aj účtovníčka. A podľa toho, čo som ju počul rozprávať o firme, tak sa na takú prácu celkom hodí. Pozná firmu, jej problémy a nedostatky dobre. Pracuje tu už niekoľko rokov a neboli s ňou problémy. Nie je konfliktný typ, ale rozčúliť sa vie, to mi ver. Je to dobrá a príjemná žena.“

 

„To dúfam. Myslím si, že máš veľké oči.“

 

Kontruje Stano.

 

„Prečo si to myslíš?“

 

„Ideš do toho nejako rýchlo. Radšej sa priprav na veľké problémy. Ak to potom vyjde, budeš mať dobrý pocit. Ale ak to vyjde zle, tak budeš dlho sklamaný.“

 

„Viem.“

 

Pritakáva Michal.

 

„Som optimista už od detstva. Sklamanie prejde. Veď keď nejde o život, nejde o nič.“

 

„Túto frázu som už niekde počul Michal.“

 

„To nie je fráza. Len som žartoval, veď ma poznáš.“

 

„Až priveľmi.“

 

„Ako sa ti páči tvoja nová kancelária ?“

 

„Som celkom spokojný. Keď sa tu zabývam, tak tu možno vydržím nejaký piatok.“

 

Smeje sa Stano.

 

„V poriadku. Každý deň o deviatej je porada v mojej kancelárii. Príď aj ty. Tam ťa predstavím najdôležitejším ľuďom vo firme. Kolegyňa z personálneho oddelenia ťa potom zoznámi s ostatnými.“

 

„Ďakujem. Tak zatiaľ ahoj.“

 

„Ahoj.“

 

Pokračovanie ... možno... budem sa snažiť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Páči sa mi to...

(Lucia, 12. 2. 2009 21:40)

No, tak ja som bola vždy Vašou vernou čitateľkou! A som rada, že je tento príbeh späť. Dúfam, že bude pestro pokračovať!!! A taktiež prajem veľa šťastia Vašej fantázii.

celkom ma to zaujalo

(Aneh, 22. 5. 2008 13:14)

Putave citanie, tesim sa na pokracovanie!
Prajem vela dobrych napadov, len tak dalej!